Diablov strážny anjel 15.

autor: Nena

„To ti radím,“ konečne sa smiala. Ja som musel tiež. Pomaly sme sa vrátili k Nene domov a ocitli sa v jej izbe. Potom ma niečo napadlo.

„A kde si vlastne bola, keď som bol v tvojom tele?“ to ma dosť zaujímalo.

„Ja neviem. Zavrela som oči a vtedy si do mňa vošiel. To som ešte cítila ako chlad. Potom už nič neviem. Prebudila som sa, až keď si sa objímal s Tomom a vyšiel zo mňa. Ako keby som spala. Asi taký pocit,“ snažila sa opísať.

„A ako špiritistka nevieš čo je to za stav?“ sadol som si poslušne na posteľ do tureckého sedu a sledoval ju.

Vyberala cdčko a dala ho do veže. Zas Jesus on extasy. Ale odkedy som bol u nej, zvykol som si na túto skupinu. Keď cdčko začalo hrať, posadila sa ku mne.

„Ty sa zaujímaš o špiritizmus?“ jemne sa usmievala.

„Trošku. Prečo?“

Vtedy sa rozosmiala. Nechápal som, prečo sa mi smeje.

„Ty chceš nájsť spôsob, ako sa spojiť s Tomom?“ presne ma prekukla. Len som si povzdychol. Na súhlas.

„Poviem ti pravdu. Aká je,“ nadýchla sa, „keby sa dalo prenikať z jedného sveta do druhého, robil by to každý.“

„Ale ty so mnou komunikuješ.“

„Pozri… to, čo si ty, je len duša. Ja som ťa tuna ako keby privolala, uväznila. Snažila som sa o to roky…“

„Pre mamu, viem.“

Prebodla ma pohľadom. Radšej som stíchol.

„Chcela som tým povedať, že mi trvalo roky, kým sa mi to podarilo. A to nie som schopná kontaktu. Je to jednoduchá komunikácia. To s telom je najviac čo dokážem. O iných veciach som len čítala, ale kontakt duše a živého človeka?… no… nevidím to reálne.“

Moja nádej ako rástla, teraz vyhasla. Úplne dotla.

„Nesmúť,“ tiež zosmutnela, „pozri… stále si tuna a môžeš sa s ním porozprávať. Ja s mamou nemôžem.“

„Ale ja Toma milujem. On miluje mňa. A rozprávať sa môžeme len cez teba. Bozkávať sa môžeme len doslova cez teba… to je choré.“

Len sa zatvárila chápavo.

„A čo je u vás dvoch normálne? Už dávno ste prekročili túto hranicu, tak čo? A pre ten bozk sa už nehnevám. To sú hormóny. Chápem,“ smiala sa na plné ústa.

„Ako tvoje a Georgove?“ vrátil som jej jednou ranou. Smiech ju prešiel a prebodla ma pohľadom.

„Ujasnime si to… síce ho zbožňujem, téma o ňom je tabu, oky?“

„A ty si môžeš uťahovať zo mňa a Toma?“

„Ja som tá, ktorej pomocou nie si od Toma preč. Vďaka mne ste sa rozprávali, vďaka mne ste sa bozkávali, takže mám…“ prerušil ju jej mobil. Zdvihla, „Ahoj. Dnes? Kde? O akej? Príde aj Georg? Dobre. Prídem. Pa,“ zložila.

Oprel som sa a čakal na informáciu čo sa stalo.

„Túto tému dokončíme inokedy, oky? Teraz sa idem obliekať,“ postavila sa pred skriňu a začala z nej vyhadzovať čierne korzety, sukne, nohavice, kožené čierne nohavice… všetko. Obzrela sa v tom v zrkadle a hodila to za seba.

„Ak som dobre pochopil, chceš sa užasne nahodiť preto, lebo sa stretneš s Georgom?“ skúsil som.

„No áno,“ teraz sa neštvala, len sa usmievala ako slniečko. Mohol som si domyslieť, že nechce hovoriť o Georgovi len preto, lebo sa s ním chcela stretnúť a nevychádzalo to nejak. Ach ta láska. Len som ju pozoroval a usmieval sa.

O hodinu okolo jednej v noci sme zišli do garáže. Boli tam tri autá a jedna motorka. Na ktorej som Nenu videl prvýkrát.

„Inak sorry za zdemolované auto,“ ozval som sa.

„Newa,“ venovala mi úsmev, „mám ešte tri. Len otec na mňa vrieskal, že po všetkých tých průseroch, ktoré som urobila ma už nebude chrániť. Takže ešte jedna havária či protizákonné závody, a idem na výsluch. Smola. Na jeden idem,“ odomkla rovnaké vytuningované auto, ako som rozbil. Nasadol som vedľa nej a naštartovala.

„Len dávaj pozor, dobre? Nechcem umrieť druhýkrát.“

„Uvidíš, ako sa niečo takéto riadi,“ ako naštartovala, len sa za nami prášilo. Ani som sa nečudoval pri 120 rýchlosti cez centro mesta. Ešte tie zákruty. Mal som tendenciu zatvárať oči, no vždy som si hovoril, že už som tak či tak mŕtvy. Vždy sa len tak tak niečomu vyhla.

„A sme tu,“ zabrzdila a preletel som cez predné okno… zanadával som si a postavil sa. S ňou už nikdy nepôjdem v jednom aute.

Vystúpila z auta a všimol som si, že sme zasa na pristávacej dráhe starého letiska. Už všetci živo diskutovali pri hudbe.

„Ahojte,“ pozdravila všetkých a obzerala sa, či neuvidí Georga, „Georg ešte nedorazil?“

„Nie. Ale mal by každú chvíľu.“

Hneď ako sa o tom rozprávali, započul som zvuk ďalšieho motora. Podľa iskry v Neniných očiach som pochopil, že to je vážne Georg. Vystúpil a pozdravil.

„Môžem s tebou hovoriť? Osamote,“ prihovorila sa mu.

„Dobre.“

Odišli trochu obďaleč a trochu mi to pripomínalo môj rozhovor s Tomom na tomto rovnakom mieste.

„Ak ma chceš presved…“

„Stoj,“ zastavila ho Nena, „ja viem, že ma nebudeš počúvať. Nikdy mi neveríš. Lebo ma nechceš pochopiť. Potom hovoríš na kare Tomovi veci, ktoré by si mal hovoriť skôr mne. Ale nevadí. Ideme na to inak. Dáme si starý dobrý závod… ak vyhrám, budeš ma počúvať. Ty si vyber čo spravím, ak prehrám. I keď sa to nestane.“

Usmial sa:

„Nejak si veríš. Ale dobre. Beriem. Ak prehráš, potom ti poviem čo chcem,“ prekrížil si ruky.

Nena svoju natiahla smerom k nemu. On urobil to isté a ruky si podali. Na znak súhlasu.

autor: Nena
betaread: Janule