autor: Licona
„Si moja inšpirácia,“ zašepkal som a prešiel som mu prstom po tej anjelskej tváričke, „ani nevieš, aké je to nádherné, keď myšlienky opäť prichádzajú.“
Zhlboka sa nadýchol, keď som sa ústami priblížil k tým jeho, ktoré sa nádherne usmievali.
„Nie, neviem,“ zašepkal mi späť a ja som pocítil vlnu horkosti, keď mi jeho sladký teplý dych pošteklil tvár. „Povedz mi o tom. Milujem, keď rozprávaš,“ pokračoval, a keď som sa zatváril ako kocúr nad miskou mlieka, potichu sa zasmial. Presne vedel, čo mám rád. Poznal ma viac, ako som sa poznal sám.
„No tak, začni. Viem, že aj ty sa rád počúvaš,“ opäť ten tichý smiech. Mal som chuť pripútať ho k posteli, a potom mu spôsobiť takú slasť, až bude prosiť o milosť. Ale na to bude čas neskôr.
„Ty si moja múza,“ začal som a pri každom slove som sa mu pozeral do očí, „si môj prameň myšlienok. Pozriem do tvojich očí a napadne ma hneď tisíc slov, tisíc veršov, tisíc melódií… Dotknem sa ťa a zem zastane. Nie, vtedy už nie som schopný uvažovať ani nad tým, kto som, nieto ešte nad piesňami, ale… keď zaspíš, zoberiem si do ruky pero a zápisník, pozerám na tvoju tvár, na ktorej sa odráža mesačné svetlo a neraz sa prichytím pri tom, že už takmer svitá a ja som zapísal celé strany básní a hlavu mám plnú nových melódií.
Samozrejme, s rannými lúčmi sa kúzlo niektorých textov vytratí – sú príliš zložité na to, aby to pochopil niekto iný okrem nás. Ale každú noc je medzi textami jeden výnimočný. Také niečo som ešte nikdy nezažil…“ dokončil som a prekonal som tých pár centimetrov, ktoré nás delili.
Dotkol som sa jeho pier. Bol to opojný pocit. Náš bozk sa prehlboval a ja som si uvedomil, že obaja sme tam dolu ako skaly. Zamieril som rukou k jeho rozkroku a vzdychy, ktoré sa mu predierali cez pery, ma rozpaľovali stále viac. Blížil sa k vrcholu a ja som takmer bláznil túžbou, ktorá sa vo mne nahromadila. Presunul som ruku, ktorou som ho dráždil, trochu vyššie. Vydal nesúhlasný ston. Vedel som si predstaviť, ako sa tvári, i keď som mu nehľadel do tváre. Oči som mal zatvorené a užíval som si jeho ťažký dych, vzdychy a hladkú pokožku.
Prechádzal som zhora nadol pomaly a dráždivo.
„Ach, Bill…“ vzdychol, keď som sa nechal viesť líniou jemných chĺpkov opäť dolu. Jeho ruky sa mi teraz zarývali do vlasov. Tentokrát som ho pred vrcholom neopustil. Prehol sa a vykríkol moje meno.
Dýchal sťažka. Jeho tvár mala ružový odtieň a on, akoby sa za to hanbil, si rukami zakryl tvár. Možno sa desil toho, čo pred chvíľou zažil.
Nahol som sa nad jeho tvár, chytil som ho za ruky a pomaly ich ťahal preč, aby som si mohol vychutnať jeho spokojný a zároveň zmätený pohľad, ktorý bol pre neho v takýchto chvíľach typický. Čo som však zbadal, ma viac ako šokovalo. Po tvári mu tiekli slzy.
„Čo sa deje? Neplač, prosím…“ zaprosil som úpenlivo. Uprel na mňa svoje uplakané oči. V živote som v jedinom pohľade nevidel toľko bolesti.
„Povedz, že ma miluješ,“ zašepkal.
„Milujem ťa!“
Po líci mu stiekla ďalšia slza.
„Povedz: Milujem ťa, Mike.“
„Čo je to s tebou? Samozrejme, že ťa milujem, Mike.“
Pomedzi slzy sa zasmial a pokrútil hlavou. Nechápal som, čo sa deje.
„Pozri sa mi do očí a povedz, akú majú farbu,“ prikázal opäť.
Uprene som sa do nich zahľadel.
„Sú…“ na chvíľu som zaváhal, „modré. Ako letné nebo.“
Znovu sa zasmial. Neveselo.
„Chcel si povedať hnedé. Ako čokoláda.“
„O čom to…“ nenechal ma dohovoriť.
„Ja nie som ON. Uvedomuješ si to? Uvedomuješ si to vôbec?“ pri tých slovách už stál pri posteli. Nemohol som si spomenúť, kedy vstal. Schmatol oblečenie a rýchlo si ho navliekal.
„Aký ON?“ spýtal som sa zmätene.
„Nikdy sa na mňa nepozeráš. Nikdy nevidíš mňa. Vieš, aké je to pre mňa ťažké? Milovať ťa a vedieť, že myslíš len na neho?
Že keď sa ma dotýkaš, nepozeráš sa na mňa preto, aby si sa mohol v duchu dotýkať neho?
Že keď sa pozrieš do mojich očí, nevidíš modrú ale hnedú?“
Že keď sa ma dotýkaš, nepozeráš sa na mňa preto, aby si sa mohol v duchu dotýkať neho?
Že keď sa pozrieš do mojich očí, nevidíš modrú ale hnedú?“
„Ale…“ nevedel som, čo na to povedať. Len som stál a pozeral som sa, ako odchádza.
Siahol na kľučku, ale ešte sa otočil.
„Ty nerozlišuješ…“ zasekol sa a pohodil rukou, akoby to vzdával.
„Prijmi skutočnosť. Toto je ilúzia,“ povedal napokon a otvoril dvere.
„Tom, neodchádzaj,“ zašepkal som, keď už ma nemohol počuť. A keď mi to meno vyšlo z úst, bolo to definitívne. Dlho som nebol schopný pohybu. Myšlienky mi však prúdili hlavou nevídanou rýchlosťou.
OOO
Sedel chrbtom ku dverám a hlavu si držal v dlaniach. Dready mu voľne splývali na chrbát a plecia. Vyzeral skleslo. Na stole pred ním ležal dopoly plný pohárik s tmavou modrozelenou tekutinou. Netipoval som to na džús. Stál som vo dverách a hľadel na toho anjela a srdce mi prudko búšilo.
„Prijmi skutočnosť. Svet, v ktorom si žil posledný rok, bola ilúzia,“ ozvalo sa mi v hlave Mikovým hlasom. Zhlboka som sa nadýchol.
OOO
Sedel som chrbtom ku dverám, tvár v dlaniach a v žalúdku príjemné teplo.
Absinth – tajomný i prekliaty nápoj. V absinthe sa nachádza alkaloid thujon s halucinogénnym účinkom – dôvod oného prekliatia.
Tie slová stáli na fľaši, z ktorej som si dnes večer nalial už dvakrát.
„Pre niekoho prekliatie, pre mňa nádej,“ pomyslel som si. A tak som sedel a čakal. Za malú chvíľu som za mojím chrbtom počul nádych. Prekvapene som sa narovnal, ale neodvažoval som sa otočiť.
„Si moja inšpirácia. Ty si moja múza, si môj prameň myšlienok. Keď sa pozriem do tvojich očí, napadne ma tisíc slov, tisíc veršov, tisíc melódií…“
Ten hlas mi vohnal slzy do očí. Stále som sa neotočil. Nechcel som byť sklamaný, veď za sebou nemám nikoho. Je to len ilúzia.
Hlas na chvíľu stíchol a ja som už prestal dúfať, že sa opäť ozve. Ale za chvíľu šeptom pokračoval.
„Ak sa ťa dotknem…“
„Dotkni sa ma,“ môj hlas bol slabý a chrapľavý. Jeho ruka mi prešla po vlasoch, a potom mi ich odhrnula z pleca. Za chvíľu som pocítil teplý dych na krku a dotyk jeho pier.
Odvážil som sa otočiť. Dokonalá ilúzia. Jeho oči horeli, líca mali ružový nádych, vlasy mal voľne spustené. Až príliš dokonalá. Skutočná.
„Si to naozaj ty? Alebo…!? Čo tu robíš?“
Nahol sa ku mne a príliš skutočným prstom mi prešiel po tvári.
„Prijímam skutočnosť,“ zašepkal mi do ucha.
„Zvláštne…“ odpovedal som. Zahľadel som sa na pohárik na stole. „Nech už je to akokoľvek…“ zašepkal som a pritiahol som si ho k sebe.
autor: Licona
betaread: Janule
nedýchám…to bylo naprosto užasny…
Zajímavé..jsem si dloouho myslela, že to byl Tom..moc pěkné, miluju slovenštinu:-*
to je naprosto dokonalé!!! nechápu, jak to dokážeš, klaním se před tebou, je to vážně naprosto úžasný, úžasný! nemám slov
Ach,to bylo úžasný!Při tom jménu "Mike" jsem se sice zasekla,pravda,ale naštěstí mi to došlo…Chudák Mike.Ale dvojčátka nakonec skončila spolu a to je hlavní! 🙂
to je hodně zajímavé a nádherné!!!
Nádherné Licono, opravdu nádherné, obdivuji, jak jsi dokázala na tak malém prostoru, jakým jednodílná povídka bezesporu je, dokonale vystihnout atmosféru a hlavně pocity všech tří postav. Dokonce se ti podařilo přimět mě k tomu, abych litovala Mika, což je věc naprosto nevídaná. K osobám, které se pletou mezi mou oblíbenou dvojici, obvykle bývám nesmiřitelná 🙂 Ať už je to jakkoli, je to prostě úžasná povídka. Možná to bude i tím spojením Tom – absint. Tenhle nápoj mě neuvěřitelně láká, ale ještě nikdy jsem ho neochutnala. Samozřejmě patří do mého seznamu "Co všechno chci ještě stihnout než…", mám ho spojený nejen s Francií a mými oblíbenými básníky a malíři, ale hlavně s Gary Oldmanem jako Draculou. Scéna, kdy vypráví Winoně Ryder o zelené víle a učí ji pít absint přes kostku cukru, patří mezi mé nejoblíbenější filmové scény. No, já vím, že to sem nepatří, ale alespoň vidíš, co se mnou tvá povídka udělala 🙂
Som moc rada, že sa vám poviedka páčila 🙂 Ste moc zlatí 🙂
Kattys – Taký dlhý komentár mi už dávno nik nenapísal :)) Absinth je fajn, len treba vedieť, kedy prestať, čo u mňa je občas trochu problém 😀 Ale je to rozhodne zaujímavý nápoj, najmä keď ho piješ s cukrom a všetok ten rituál s ohňom a cukrom je… Okej, vyzerá to, že robím kampaň 😀 No, vždy som proste chcela napísať poviedku s absinthom, tak tu je 😀 A som rada, že sa páči 😀 End
Licona: dlouhé komentáře mi nedělají problémy, hlavně mě těší, když je co chválit 🙂 Opravdu mě nadchlo to spojení absintu s Tomem 🙂 A hlavně jsi mi připomněla, jak jsem před dávnými a dávnými lety navštívila s kamarádkou Paříž. Máme podobný literární vkus a tak jsme pochopitelně chtěly mimo jiné ochutnat absint, to bylo pro nás tenkrát něco naprosto nedostupného, tajuplného a lákavého. V každé takové té typické pařížské kavárničce jsme si s nadšením prohlížely všechny ty tajemné lahve, ale nakonec jsme si pokaždé zbaběle objednaly jen dvě kávy 🙂 Tak snad příště. Protože já prostě nevím proč, ale když absint, tak jedině v Paříži. No, asi bych neměla tolik číst :)))))
kraasa.. 🙂 moc pěkně napsany ..
ty mě těmahle povídkama zabiješ. 🙂 jsou naozaj nádherné. 🙂 :*