The Vampire Story 13.

autor: misi

Zabočil do známej chodby s červeným kobercom a vysokými dverami. Zhlboka sa nadýchol a snažil sa zahnať myšlienky na včera.

Spomenul si, ako prikázal Billovi zostať v záhrade, v dostatočnej vzdialenosti od toho… od toho, kto sa nachádzal za dverami. Len veľmi nerád Billa nechával sám. Rozhodol sa totiž, že bude stále s ním, aby sa už podobná vec nestala.

Akonáhle vykročil dopredu, vysoké dvere sa otvorili a Lyssander sa naňho zlomyseľne uškŕňal*. Bolo jasné, že naňho čakal.

„Viem, prečo si tu,“ pokynul mu, aby vstúpil. Potom sa sám zvodným pohybom otočil a ladne odkráčal do izby, kde sa usadil na sedačku pri krbe.

Tom ho nasledoval dovnútra. Akonáhle vstúpil, ovanula ho tá sladko-železitá vôňa, ktorá sa okolo Lyssandra vždy vznášala.

„Tak,“ provokatívne si natáčal na ukazováčik prameň strieborných vlasov, „prečo si myslíš, že by som vám mal pomáhať?“

„Najstarší ti zničili život. Je aj v tvojom záujme, aby sa nezobudili.“

„A čo ak mi je to jedno?“

„Počul som, že si jediný upír, ktorý dokáže používať alchýmiu.“

„Potom si tiež iste počul, že to už dávno nerobím.“

„Tak to sprav pre Billa!“

„Hmm,“ chvíľu sa hrane tváril, že rozmýšľa, „myslíš, žeby mu to polichotilo?“

„V každom prípade, tebe by mohlo lichotiť, že si jediný, kto nám môže pomôcť.“

„Máš pravdu, pomôžem vám.“

To nebolo až tak ťažké, pomyslí si.

„Ale mám podmienku,“ v mihu sekundy stál tesne pri ňom. „Chcem tvoju krv,“ zasyčal mu do ucha.

„Si krvou až tak posadnutý?!“ znechutene si odfrkol.

„Povedzme, že mi tá tvoja zachutila,“ zvrhlo sa usmial a pohladil ho pritom po líci. Tom sa odtiahol.

„Nesúhlasím, kým mi nepovieš, načo ju chceš?“

„Chceš snáď, aby som pre vás otvoril hrobku…“

„Keď som ťa prvýkrát zbadal, nepomyslel by som si, že sa dokážeš znížiť až k vydieraniu,“ uškrnul sa Tom škodoradostne.

Lyssander však nemenil svoj výraz. Stále naňho hľadel s tým zvrhlým výrazom, jemu tak vlastným.

„Fajn, pi!“ vystrčil pred seba zápästie a hlavu vyvrátil nabok, aby sa nato nemusel tak sústrediť.

„Um-uum, nie takto,“ mihol sa pred ním a v ruke držal striebornú dýku, podobnú tej, ktorú videl u Billa v batôžteku.

„Si skutočne chorý,“ ale dýku od neho prijal. „Čo s tým mám robiť?“

A Lyssander už v ruke držal striebornú čašu, akoby čakal, kým mu ktosi naleje víno. Tom pochopil. Zavrel oči a popamäti nasmeroval dýku na svoje zápästie.

Keď na koži ucítil chladné ostrie, pritlačil a potiahol. Cítil, ako mu na ruke vzniká malá ryha, ktorá sa v okamihu začala napĺňať krvou. Nastavil ruku nad pohár a sledoval, ako kvapky stekajú po lesklých stenách čaše. Keď sa mu zdalo, že je to dosť, žeby ho strata ďalšej krvi mohla oslabiť, sústredil svoju myseľ na poranené miesto a cítil, ako sa rana zaceľuje. Stratil ale isté množstvo krvi a to oslabilo jeho schopnosti. Preto sa rana hojila príliš pomaly.

„Môžem?“ Lyssander vzal jeho ruku do svojej a sám zahojil ranu na jeho zápästí. Potom sa ierne sklonil a jazykom prešiel po zápästí, aby zahojil jazvu, zároveň slízol zbytky ešte čerstvej krvi. Keď sa odtiahol, na Tomovom zápästí neboli žiadne stopy po ranách či jazvách, dokonca ani po krvi.

Lyssander sa zahľadel na čašu, nasal vôňu. „Ďakujem.“

„Prosím,“ odpovedal Tom ironicky.

„Bude to naše malé tajomstvo,“ Tom prikývol.

Lyssander mu podal handričku a on utrel aj dýku.

„Môžeš si ju nechať.“

„Nie, nepotrebujem niečo také.“

„Trvám na tom,“ opäť sa mu ozvalo zasyčanie pri uchu.

„Ale ďakovať ti za ňu nebudem.“

„Nič také som ani nečakal.“

„Radšej už pôjdem,“ otočil sa ku dverám.
„Ešte niečo.“ Tom zastavil. „Ohľadne včerajšej noci,“ bál sa, že s touto témou začne, „našli sme si k sebe s Billom cestu.“

„To ťažko. Dobre viem, čo si mu urobil.“

„Možno si myslíš, že vieš. Ale v skutočnosti nie je žiadna šanca, aby s tebou zostal. Je len otázkou času, kým si to sám uvedomí. A keď sa to stane, ja budem tam.“

„Niečo také sa nikdy nestane, pretože ja tam budem tiež, aby som ho zastavil.“

„Uvedom si, že mňa nemôžeš poraziť. Nikdy a v ničom.“

Prečo si myslí, že je o toľko lepší?! Keď to ale prehodnotí, vyjde mu jednoznačne, že má pravdu. Je lepší, no a čo? Bill si vybral Toma!… aspoň zatiaľ.

„Zbaľ si všetky potrebné veci, aby sme mohli čo najskôr vyraziť.“

„To už som pravdaže dávno urobil,“ uškrnul sa Lyssander a v ruke držal malý batôžtek.

Tom naňho nedôverčivo pozrel a na batôžtek, veľmi podobný tomu Billovmu. Líšili sa možno tak farbou. Kto vie, čo všetko v ňom má? Je možné, žeby dopredu plánoval s nimi ísť a toto celé bolo len sprievodné divadielko? Áno, to by sa mu podobalo.

„Idem ešte po Billa a môžeme vyraziť,“ nevedel, prečo mu to vraví.

„To nebude potrebné. Práve sem ide.“

A skutočne, v tom okamihu sa otvorili dvere a v nich stál Bill. Obozretne sa poobzeral po miestnosti a potom pozrel na nich dvoch, s prižmúrenými očami.

Tom si uvedomil, že opäť stoja s Lyssandrom pri sebe až neprirodzene blízko. O krok ustúpil.

„Bill, dohodli sme sa predsa-…“

„Bál som sa o teba,“ vymenili si oddaný pohľad.

„Aké dojemné,“ poznamenal Lyssander ironicky a s pohŕdavým výrazom okolo nich prekráčal svojím ladným krokom.

Keď zišli dolu, Toma trochu udivilo, že tam opäť všetci čakajú len na nich. Keiko-sama a Al stáli vedľa seba a preberali čosi týkajúce sa cesty, Lyssander stál opodiaľ a zvedavo po nich pokukoval.

Tom veľmi dobre vedel, čo znamenal ten škodoradostný úsmev na Alanovej tvári a dosť ho štvalo, že všetci museli počuť, čo sa včera v noci dialo. Najradšej by Alanovi za tú jeho škodoradosť zakrútil krkom!

„Keiko-san, čo naša stopa?“ oslovil ju Bill, ako náhle jeho noha dostupila z posledného schodu na dlažbu vstupnej haly.

„Smeruje presne na to miesto. Už nemáme veľa času.“

„Tak potom…“ stiahol si kapucňu bieleho plášťa až do tváre. „Ideme.“

Doteraz Tom vedel toľko, že ho cestovanie nudí. Teraz ho však doslova ubíjala nedočkavosť. I keď bolo treba pripustiť, že sa občas nehorázne bavil. Hlavne vtedy, keď chytil Billa za ruku a cítil, ako ho Lyssander prepaľuje tým jeho ľadovo-modrým pohľadom. Vtedy sa skutočne bavil, no nechcel ho provokovať zas príliš.

Ich cesta bola každým dňom vzrušujúcejšia, pretože sa blížili k hrobke Najstarších a aj keď dávno prestal vnímať, v akej krajine sa práve nachádzajú, vedel, že mieria kdesi na severovýchod od Ruska.

Nakoniec sa dostali až k severnému oceánu a on myslel, že tam ich cesta končí. Nemohli predsa prekročiť oceán. Aké bolo jeho prekvapenie, keď Bill vytiahol malé známe vrecúško o ktorom vedel, že sa v ňom nachádza mesačný prach. Nechcel veriť, keď ho Bill jednoducho posypal práškom ako víla z rozprávky a on mohol za svitu mesiaca vstúpiť na vodnú hladinu, sledovať život pod vodou, akoby chodil po skle obrovského akvária. Bol to neopísateľný pocit.

Takto prekročili veľké vzdialenosti a zastavovali sa na malých ostrovčekoch. Keď sa Billa spýtal, kde sú, povedal, že niekde v oblasti Novosibírskych ostrovov. Veľa mu to nehovorilo, keďže geológia nebola priam jeho silná stránka.

Celý čas pozorne sledovali Sebastianovu stopu, aj keď dobre vedeli, že mieri ku hrobke.

Odrazu sa však stalo čosi veľmi zvláštne. Stopa zmizla. Všetkých ich to veľmi zmiatlo. Najmä slečnu Keiko, ktorá bola dokonale presvedčená o svojich stopárskych schopnostiach.

Boli tak zarazení, že z ostražitosti sa rozhodli utáboriť tam, kde práve boli.

Už sa stmievalo, keď všetci sedeli v kruhu a okolo ohňa sa niesol tichý hovor.

Tom zamyslene pozeral do ohňa. Tie plamienky ho upokojovali. A hlavne Billova ruka v jeho dlani. Odkedy odišli z Ruska, navzájom sa nepustili z očí.

Bill sa Keiko neustále dookola vypytoval, či sa jej ešte nepodarilo zachytiť novú stopu, no za všeobecného nepochopenia, nič nové. Sebastian sa im stratil, a oni nemali tušenie, kde presne sa teraz nachádza. Podľa odhadov Keiko… ale mohol predsa odbočiť kamkoľvek.

Ďalšou nepríjemnosťou bol ich hlad. Ich zastávky boli čoraz neobvyklejšie a keď už sa aj niekde zastavili, bolo to väčšinou na jednom z tých malých zasnežených ostrovčekov. Tam žilo naozaj len pár ľudí, ak vôbec nejakí. Jediný, kto nemal problém s krvou, bol Lyssander, keďže ako zázrakom každý deň mal novú fľašu svojho opojného vína. Ťahal ich z toho svojho batôžka, ako zajace z klobúka a Tom začínal mať podozrenie, že je nejak začarovaný, alchýmiou upravený, alebo také niečo. Ktovie, možno má nekonečné dno…xD

Hovor okolo ohňa odrazu utíchol. Tom okamžite precitol zo zamyslenia. Čosi nebolo v poriadku. Všetci okolo neho sa obzerali a tvárili sa znepokojene. Pozrel na Billa, no jeho pohľad bol upretý kamsi do tmy medzi stromami. Vtom sa mu Billova ruka vytrhla a on bol odmrštený dozadu a skončil sedieť na zemi uprostred snehového náveja. Na mieste, kde ešte ani nie pred sekundou sedel on sám, teraz stála tmavá postava. Bol to muž, no stál k nemu chrbtom a tak mu nemohol vidieť do tváre. Nemal čas skontrolovať, ako sa tvária ostatní, no mal pocit, že ten, kto teraz stojí len pár metrov od neho, zabil jeho rodinu. Že je to práve ten upír, ktorého hľadajú, ktorému sa chce pomstiť. Sebastian.

uškŕňal – šklebil