autor: Diana
Tak strašne sa mi nechce vystúpiť. Keď sa mi podarí odtrhnúť od jeho pohľadu, vystúpim z jeho taxíka. Mám pocit, že sa vznášam centimeter nad zemou. Ani neviem, ako doletím do svojho bytu. Myšlienkami som stále v taxíku zaparkovanom v autokine… Samozrejme nie sám… Odomknem a vtancujem dnu… Doslova sa točím po obývačke ako na kolotoči. Na kolotoči lásky. Och Bože, nikdy som neveril, že zamilovaní sú takí blázni… Teraz to zažívam na vlastnej koži… Mám chuť urobiť niečo bláznivé… A to by som mal byť unavený z práce…
Nie… Chce to len zaľahnúť do postele a premýšľať o ňom… O sladkom Taxikárovi, ktorý ma prevezie zamilovaným životom. Ale ešte predtým by to chcelo sprchu… Poriadne horúcu. Cestou do kúpeľne si ani neuvedomujem, že lúskam prstami… Ach, taký hlúpy zlozvyk…
Povyzliekam zo seba všetky veci a vleziem do sprchy. Užívam si horúcu vodu dopadajúcu na moje telo. Nemám však čas stráviť tu celý deň. Chcem ísť spať. Vlastne nie! Chcem, nech už je ráno… Nič nepotrebujem k životu teraz viac, ako sedieť v žltom aute pri ňom. Pri Tomovi.
Výborne, už má aj meno.
„Tom, Tom, Tom, Tom, Tom…“ pospevujem si s práve vymyslenou melódiou… Stále ho mám plnú hlavu. Keď som v sprche, keď z nej vychádzam, keď si umývam zuby, keď si líham – jednoducho – pri každej jednej hlúpej činnosti, čo robím. Teraz sa už konečne môžem oddať myšlienkam o ňom… Chcem s ním byť, už teraz mi chýba… Ale čo je zaujímavé, že tá túžba nie je taká… živočíšna… ale… som naňho úplne citovo naviazaný…
A to sa mi teda fakt nestalo… Ach! Som hrozný! Nemôžem byť naňho predsa citovo naviazaný, keď ho poznám sotva tri dni!… A možno som nejaký chybný, a predsa je to tak…
„Tom, Tom, Tom…“ Pokračujem v mojej pesničke, lepšie sa zababuším do paplónov. Pod viečkami sa mi zobrazuje ten bozk. Prvý bozk…
Je to ako sledovanie romantického filmu… Takmer sa mi z oka spustí slza, aké to je krásne… Som si istý, že to chcem zažiť znova. Dokonca na tom trvám. S tými istými obrazmi na zatvorených viečkach sa nechám unášať do ríše snov, ktoré sú – prekvapivo – o ňom.
***
Prenikavý zvuk budíka telefónu sa rozleje po celej miestnosti… Tak sa mi nechce vstávať…
„Tom!“ Spomeniem si a okamžite vyletím z postele. Nechce vstávať? Hlúposť! Milujem ranné vstávanie!
Asi si dám ako zvonenie budíka jeho hlas, to vstanem ešte pred budíkom, aby som si ho vychutnal celý.
„Tup turup, Tom torom…“ pospevujem si niečo nezmyselné, v čom sa črtá aj Tomovo meno… Ja ho snáď zakomponujem aj tam, kam sa nedá… Tieto popevky a improvizované tančeky ma sprevádzajú po celom byte… Už o pätnásť minút skôr ako obvykle, stepujem pred dverami a čakám na minútu, v ktorú konečne môžem zbehnúť dole a uvidím Toma… Počas čakania sa mi vynárajú tie najrôznejšie obrazy, ktoré som s ním zažil. Od prvého stretnutia až po to posledné, zatiaľ, najkrajšie.
„Päťnásť!“ Zakričím sám pre seba. Vezmem kabelku, zabuchnem dvere a mierim to dolu schodmi. Ani sa mi nechce čakať na výťah. Otvorím vchodové dvere, behom sa hrniem k žltému taxíku odstavenom na vyhradenom mieste. Zohnem sa, aby som sa mohol cez sklo pozrieť na Toma skôr, ako nastúpim. Ale…
Buď bol večer na plastike a dal si ostrihať vlasy, alebo to nie je on… Z prekvapenia ma vytrhne až udivený pohľad nejakej taxikárky…
„P-prepáčte…“ spamätám sa, že na ňu čumím ako idiot…
„Chceš odviezť?“
„Nie, ja čakám na… Na niekoho…“ skoro som povedal, že na iný taxík. To by som vyzeral už ako úplný mantinel. Postavím sa teda na chodník a ďalej čakám… Možno sa len niekde zdržal…
Nedočkavo skúmam každé žlté auto idúce po ceste… No v žiadnom nejde Tom… Nemôžem už dlhšie čakať, musím do práce. No mám totálne pokazený deň… Bol to snáď len sen? Alebo čo?…
Začínam pochybovať o svojom zdravom rozume. Jediné, čo mi teraz zostáva, je ísť taxíkom tej panej…
„Dobrý deň…“ nesmelo zaklopem na okienko… Mám šťastie, že ešte neodišla… Teda- šťastie v nešťastí…
„Dobrý, my sme sa už videli. No čo, odvoz sa nedostavil?“ Len nesúhlasne pokrútim hlavou a ďalej ticho sedím…
„Tak kam?“ aha jasné, to nie je Tom, čo si pamätá všetko, čo poviem… Nadiktujem jej adresu a taxík sa pohne.
Premýšľam nad tým, prečo asi neprišiel… Omrzel som ho?… Chcel sa len nezáväzne bozkávať a to je všetko?… Alebo o čo mu do pekla išlo?
Pôsobil tak presvedčivo… Nejde mi to do hlavy. Celú cestu sa zaoberám len tým… Tak ako celý čas, odkedy som ho stretol… Neviem, či to bol skutočne ten správny čas na správnom mieste…
Taxík zastaví rovno pred mojou prácou. Nemám vôbec chuť ani tam ísť. Mám tak otrávený deň… Zase všetko len pokazím…
„Sedem eur.“ Vypýta si taxikárka, bez slova jej ich dám.
„Dovidenia.“ Pozdravím a vyleziem. Zatváram dvere, no vtom ma niekto chytí zozadu za pás a prudko otočí k sebe.
„T-tom…“ Zakokcem sa, takmer prestanem dýchať… Je to také prekvapenie… Čo to?… Ja už ničomu nerozumiem.
„Ja, ja myslel som, že…“
„Pšššt…“ Dá mi ukazováčik na ústa a čo najsilnejšie, ako to ide, ma objíme.
Nemôžem uveriť, že je tu… Že ma objíma… Pobozká ma na krk, tesne pod ucho a zašepká slová, po ktorých sa mi chce omdlieť šťastím…
„Chceš so mnou chodiť?“
KONIEC
autor: Diana
betareaed: Janule
Och , to bolo také sladké! <3
"chcem"! 😀 škoda, že se neprá mě 😀
* neptá
Dokonalý :)**
Krásný konec, moc se povedla celá povídka =)
och krasa :)….bola by som zevedava ako by to pokracovalo :)….ale krasna povedka:D
Krásná povídka 🙂 Moc hezký konec :))
Veľmi krásne. Také roztomilé. Škoda, že je koniec.