autor: Diana
Tom zjavne nemá ďalej nervy a náladu mu oponovať. V okamihu vyletí z triedy a už sa len z chodby ozýva trieskanie do plechových skriniek, ktoré ju po oboch stranách lemovali.
Profesor tomu však nevenuje pozornosť a ďalej si bľaboce svoje. Ja ho však nepočúvam. V hlave mi panuje len nesúvislý šum a premieta sa mi, ako by to asi vyzeralo. Pri tej predstave sa takmer rozplačem od jedu. Ako mi to mohol ten plešatý idiot spraviť?! Tú otázku som takmer vyslovil, no nakoniec som len tvár zvraštil do nenávistnej grimasy a zabodol som vražedný pohľad do profesora, ktorý sa stále tak priblblo usmieval. Debil…
Zrazu sa ale dvere do triedy rozleteli ako po údere hurikánom.
„Ja žiadneho buzeranta hrať nebudem! Nie!“ Rozkrikoval sa Tom. Nervy z neho priam sršali.
„Budete musieť, Trümper. Viete, že môžete dostať vyhadzov! To by sa vaša mamička nepotešila.“ Zákerne sa profesor usmial. Mám siné nutkanie napomenúť ho, aby si aj moju mamu nebral do úst. Ale môžem snáď? Nie! Ani vlastne neviem, prečo ju spomína, keďže Tom žije s otcom. Ach… Keď sa niekto dozvie, že sme dvojičky. Pane bože, fuj. Ja sa budem musieť bozkávať s vlastným bratom!?
„To je neprípustné!!“ bľačal ďalej. „Ako môžete dopustiť, aby sa dvaja b…“ Ups. „…aby som hral buzeranta s týmto tu?!“ Bože, ešte chvíľu si tu bude vylievať nervy a povie niečo, čo by nemal. A to by teda pekne oľutoval!!!
A nie len on, ja tiež. Vyslúžil by som si od Toma ešte väčšie opovrhnutie ako teraz.
„Láskavo pána Kaulitza neurážajte, dobre? Nemôže za to, ako sa narodil. On to už nezmení. Ale zato vy môžete zmeniť tie ohavné handry, o ktoré sa potkýnate.“ Yeah, tak toto sa mi páčilo. „Začnite si zvykať na úzke nohavice, Tomas. V hre sa ich nanosíte až-až,“ vyrýval doňho ďalej s pokojnou tvárou. Mienil v tom pokračovať až dovtedy, kým by sa Tom neukľudnil. Ten len podráždene prskal a čosi si mrmlal pod nos. Určite preklína všetkých, ktorí majú niečo s tým, že je tu.
„Nevolám sa Tomas!! Som Tom!!! T_O_M!! Rozumiete?!“ Tak trochu som čakal, že sa začne obraňovať. Už ako celkom maličký to neznášal. V tomto má ale pravdu. Keď sa raz volá Tom, neviem, prečo si myslia, že je to automaticky Tomas.
„Nebuďte drzý, lebo mám právo vás vykopnúť a poprípade vám narobiť aj zopár problémov, ktoré vás veru nepotešia,“ s až záhrobným pokojom pokračoval učiteľ. „Takže ako som povedal,“ nedal sa vyrušiť, „tento týždeň začíname. A vďaka tomuto tu nám ubehol už pekný kus prvej hodiny. Mohli by sme si teda presnejšie povedať, čo v tom predstavení bude a kto bude hrať ktorú úlohu.“
„Ja to mám jasné. Môžem ísť? Prosím.“ Zaprosíkal som. Už vôbec nemám náladu byť v Tomovej prítomnosti. A vôbec v prítomnosti celej triedy.
„Nie! V žiadnom prípade. Veď predsa sme v normálnej škole na normálnej hodine. Nemôžete si len tak odísť!“ Napriek jeho zanieteniu bolo jeho upozornenie zbytočné. Zdvihol som sa na odchod. Čo však všetkých prekvapilo, že som si zmyslel ísť preč zarovno s Tomom. Telepatia? Oh, Bože!!
„Kam ste sa akože vy dvaja vybrali? Nacvičovať milostné scény?“ Neodpustil si uštipačnú poznámku jeden z mojich priblblých spolužiakov.
„Choď sa dať vypchať.“ Uzemnil ho. Bol som rád, že nás zastal, ale v podstate zastal len sám seba. Aby nevyzeral smiešne.
Úplne nečakane a bez varovania ma pochytil neuveriteľný amok.
„Dajte nám všetci pokoj!! Teda. Mi!!!“ nechtiac som obránil aj jeho.
„Dajte MI všetci pokoj!“ Musel som to zvýrazniť. Samozrejme sa na mne všetci začali smiať. Už len to mi chýbalo. Oh bože. Je to tu tak strašné. Tak moc to nenávidím. Najradšej by som sa rozplakal a ušiel niekam preč… do inej krajiny. Ďaleko od všetkých.
A tak aj urobím. Teda pre začiatok sa len rozplačem a vyletím z dverí ignorujúc naštvaného učiteľa. Tom sa prešmykne popri mne so sklonenou hlavou, rukami vo vreckách a sekundovým spaľujúcim pohľadom vraha, určeným iba mne, oznamujúcim ‚Hanbi sa! Strápnil si nielen seba, ale ušlo sa aj mne! Vďaka!‘
Z duše neznášam tie jeho pohľady. Terorizuje ma nimi u… dlho. Túžim len jedno. Ak je na svete hocijaké miesto, kde by nebol on, ísť tam. Nedokážem to tu už vydržať. Zo slzami v očiach sa poberám k svojej skrinke. Čaká ma ale prekvapenie. A to dosť nepríjemné. Na dverách skrinky je jasne červenou napísané ´buzna´. Oh Bože! To bol určite on. Veď kto iný? Tak toto len tak nenechám! Okamžite sa rozbehnem smerom, kadiaľ ešte pred chvíľočkou išiel ten podlý pes.
„Čo si o sebe myslíš?!“ hystericky po ňom ziapem už z konca chodby. „Si až taký idiot, že mi nemôžeš dať pokoj? Proste ma ignorovať?“ nepustil som ho k slovu. „Ak nie, tak sa o to aspoň pokús, pretože čo je veľa, to je veľa a ja tiež nemám nekonečné nervy, veď ma poznáš!“ pozná. Alebo skôr poznal.
„Ak si myslíš, že ku šťastiu nepotrebujem nič iné, len to, aby si ma neustále vytáčal a robil mi zo života peklo, tak sa mýliš! Ja už to ďalej nestrpím! Jednoducho rob, ako by som tu nebol. Ani sa na mňa nepozri! Nemusíš sa ani uhýbať. Hlavne mi daj svätý pokoj!!!“ Stále kričím. Viem, že slzy by do toho ísť nemali, ale som tak psychicky na dne, že to jednoducho nedokážem vôbec kontrolovať. To, čo povedal, mi úplne vyrazilo dych.
„Prepáč,“ ani sa na mňa nepozrel a znova sa pustil do rýchlej chôdze. Prepáč? To som od neho už pekne dlhú dobu nepočul. Ale musím uznať, hrá to dobre.
„Teraz si myslíš, že jedným falošným prepáč ten odporný nápis zo skrinky len tak zmizne?! To sa veľmi mýliš!“ Kráča vpred a ja za ním. Potrebujem, aby to dal odtiaľ nejako dole. „No tak počúvaj ma! Neviem, či ti robí radosť, písať mi po skrinke hlúposti. Ale mne to teda radosť rozhodne nerobí a chcem to dať preč!“
„Aký nápis? O čom to točíš?“ v jeho hlase je cítiť únavu a hraný súcit.
„Ešte zo mňa rob idiota, ty jeden…!“
„Hej, Kaulitz! Cool nápis!“ rozrehoce sa šikmooký Kyle pri pohľade na moju skrinku. Ja zastanem a kým sa stihnem obzrieť, toho parchanta už nie je. Veď počkaj! „Bože!“ Celou silou kopnem do prvej skrinky, ktorá sa mi dostane pod nohu. Prisahám, že ma z toho raz pochovajú… jednoducho to nezvládnem.
Utekám na záchody. Jediné miesto, kde som sám. Som zatvorený v jednej z kabínok a chtiac, nechtiac som si vypočul rozhovor niekoľkých chalanov. Bavili sa o tom predstavení. Samozrejme, hlavnou postavou rozhovoru som bol ja. A on. Ak dnes ešte niekto spomenie mňa a jeho, rozbijem mu ústa. Vlastne nie… zase len silné reči a skončím uplakaný opäť tu.
Počkám, kým tí dvaja odídu, nech môžem vyliezť aj ja. Nechcem, aby ma tu videli.
Prikročím k zrkadlu a zadívam sa doň. Tmavé potoky sĺz mi už zaschli na lícach. Moja tvár bola presným odrazom mojej nálady, ktorá bolo hlboko pod bodom mrazu.
Zase sa rozletia dvere chlapčenských záchodov. Čo to majú tí ľudia vo zvyku? Nevedia civilizovane otvárať dvere?
„Oh. Tu si. Počúvaj. Neviem, o čo ti ide, ale ak si si to na tú skrinku nakreslil sám a chceš ma z toho obviniť, tak máš smolu. Len tak ti to neprejde. A ak si si to sám predsa len nenačarbal, ja som to nebol. Takže ak budeš chcieť opäť mňa obviňovať, neunúvaj sa.“
„A kto iný by to asi tak mohol byť?!!“ prebral som sa po ľadovej sprche jeho obhajoby. „Podľa mňa to bol školník. Nie, nie, počkaj, upratovačka! Alebo žeby dejepisár??“
„Prestaň! Netuším, kto to bol, ale ja určite nie. Len to som chcel. A nabudúce, nehádž na mňa niečo, na čo nemáš ani dôkazy,“ zavrčal a obrátil sa na odchod.
„Neklam mi, dobre?! Naučil som sa žiť s tým, že mnou opovrhuje vlastné dvojča. Ale nie som taká handra, aby si mi do očí klamal!“ Zvresknem po ňom pred tým, než vybehne preč.
„Drž prosím ťa hubu!“ Prudkými krokmi príde za mnou a vrazí mi poriadne štipľavú facku. Nie len, že mi robí zo života peklo. Teraz ma už aj udrie? Bolí to.
„A toto bolo čo?! To si tiež neurobil ty, však?! Ty si nevinný, to ja za všetko môžem! Idiot!!“ zhrabnem svoju tašku, prehodím ju cez plece a rozrazím dvere ako tlaková vlna. Letím prázdnou chodbou k východu. No zbohom. Stoja tam dve profesorky. Naozaj nemám chuť im vysvetľovať, že zdrhám. Odbočím teda do druhej chodby a nebadane sa vytratím zadným vchodom.
*
„Bill! Čo to malo akože dnes znamenať?! Prečo si odišiel zo školy skôr? Môžeš mi to vysvetliť?“ Príde za mnou rozhorčená matka. Oh, ako moc ju nemám rád. Teda. Mám ju rád, samozrejme. Ale neznášam jej odpornú povahu.
„Zostalo mi zle. Nedalo sa to tam vydržať.“ Nájdem si najobyčajnejší argument, ale čiastočne pravdivý.
„A to si musel revať na celú triedu?! To sa snáď nedalo povedať slušne?!“ stále ma karhá ďalej. Po odmlke prehovorila už pokojnejšie. „Tak mi prosím ťa povedz, prečo si ušiel. Nepotrebujem hlúpe výhovorky. Chcem pravdu a nie lži. A prepáč, že som kričala, ale dosť ma to naštvalo.“
Jasné. Nie… ona vôbec nechcela kričať. Vybehla na mňa len tak, že?
autor: Diana
betaread: Janule
maj štěstí že hrajou v tý hře..jinak by se asi spolu nezačli bavit:D teda aspon myslim že to tak bude:D
krásný!!honem další:)
užasne! prosim prosim prosim prosiiiiim povedz že maš nejaký svoj vlastný blog kde je už dokončená táto poviedka? 🙁 prosiiim nech mam pravdu 🙁
[2]: No jasné , že mám svoj blog 😀
[1]: Ďakujeeem 🙂
ato hra je pre nich dar s nebies, som zvedavá čo bude ďalej.