Nehraj to na mňa 12.

Zaplatím za vreckovky. Mal by som si urobiť zásoby. Cítim, že ich budem ešte veľa potrebovať. Prejdem cez križovatku do hotela. Výťahom sa odveziem do svojej izby. Ani len nestihnem zabuchnúť, okamžite sa rýchlosťou svetla hodím do postele. Ja už nevládzem.

Nasledujúcu hodinu sa ani nepohnem a slzy mi stále stekajú po tvári. Ešteže som si kúpil tie vreckovky.

*

Oh, ja som zaspal. Vlhké cestičky na tvári už síce uschli, no žiaľ cítim stále.

Koľko asi môže byť hodín? Netuším, ani kde mám telefón. Vlastne až do tej doby, kým mi nezačne zvoniť.

„Prosím?“

„Ahoj Bill. Ja len. Či si v pohode,“ prehovorí Andy.

„No áno.“ Tak trochu som čakal, že je to Andy. Len ma dosť udivuje, že ani raz za ten čas, čo som preč, mi nevolala mama. Je to smutné. Myšlienky na mamu mi momente vyprchajú z hlavy, keď pocítim škŕkanie v bruchu. Ach, chcelo by to… wifonku.

„Dobre. Neprišiel by si dnes? Hm? Mám pre teba ešte nejaké scenáre, čo profesorka poslala. Alebo keď chceš, prídem ja.“ Oh nie! Nemôže predsa vedieť, že bývam v hoteli.

Počas jeho monológu si postavím vodu na to sáčkové čudo. „Čo keby som prišiel ja?“ okamžite zareagujem. Naozaj mu nemám chuť vysvetľovať ďalší kríž, ktorý práve prekonávam. Možno inokedy.

„To by bolo výborné! Tak… vlastne… môžeš volať?“ Nahodí nejaký zvláštny tón v hlase. Čo to má symbolizovať?

„Jasné môžem. Prečo?“

„Len či neotravujem.“ Áno… trochu.

„Nie, čo si…“

„Ale vlastne by sme sa radšej mohli porozprávať osobne, nemyslíš?“ veď čo už narobím.

„Áno, v poriadku.“ Ale veď ja ani neviem. „A kde vlastne bývaš?“

„No, je to trochu zložité na vysvetľovanie. Tak prídem po teba.“

„Nie, nie, nie, to nemusíš. Stretnime sa napríklad… Pri škole? Za 15 minút?“

„Ako myslíš, ale dávaj si cestou pozor,“ upozorní ma výchovným tónom.

Hmm… aký starostlivý.

„Tak dobre… vďaka, tak za 15 minút. Pa.“

Zložím telefón skôr, ako by mi začal ešte niečo kecať. Za normálnych okolností by som k Andymu asi nešiel. V poslednom čase mám z neho jednoducho… Obavy? Neviem, čo to je. No nič. Ako sa tak dívam na hodinky na mobile, podľa pamäti mi ide autobus už… o 7minút!

Rýchlo zdrapím bundu a rozbehnem sa ku dverám. Oh nie, ja mám ešte rozmazané linky. No nič, nestíham, nejako si to zotriem cestou. Zbehnem dolu na zastávku. Mám šťastie, ešte mám 2 minúty do príchodu autobusu.

Oh… je mi zima. Začína byť naozaj chladno. Ešte že som si vzal aspoň bundu.

Celých dlhých zimných 5 minút len tak postávam na zastávke. Ale konečne vidím autobus! Hm. Teplá záchrana. To meškanie si mohol odpustiť.

Tento krát ani nemôžem sledovať okolie. Moje reflexy nestíhajú vnímať. Keď autobus postojí pri škole, ihneď uvidím Andyho tvár osvetlenú svetlom z displeja telefónu. Zvoní mi mobil.

„Prosím?“ zasmejem sa, keď k nemu prikročím.

Ešte k nemu poriadne ani nedokráčam, hneď ma kamarátsky objíme. Takmer ma rozpučí.

„Čau čau čau čau čau. Deje sa niečo?“ Zasmejem sa. V mojom hlase ale je počuť neistotu.

„Nie prečo?“

„Len tak… nezvykneš ma takto obíjmať.“

„Tak ideme ku mne?“

„A nemáš tie texty tu? Myslel som, že mi ich len podáš a pôjdem sa ich učiť.“

„Môžme sa ich učiť… Spolu,“ usmeje sa.

„Aha, jasné. To mi nenapadlo,“ opätujem mu úsmev. No tak aspoň nebudem sám.

„Tak pôjdeme?“

„Tak dobre.“ Usmejem sa a kráčam vedľa neho úplne iným smerom, ako som zvyknutý chodiť. Andy ma posúva dopredu vďaka jeho ruke na mojich krížoch. Myslel som si ale, že to je normálne, teda ruku hneď stiahne. No on ma drží úž viac, ako je potrebné.

„Andy… Ehm… mm… nechcem, aby to vyznelo zle… Ale… pokojne ma môžeš pustiť.“

„Nepáči sa ti to? Jasné. Prepáč,“ posmutnie, no len na chvíľu. Ideme pri sebe tak blízko, a mám pocit, že sa ma snaží chytiť za ruku. Ach… pre každý prípad si dám ruku do vrecka.

„Čo si tak ticho? Nechceš o tom hovoriť? Ja ťa počúvam…“ sladko sa usmeje. Bleh!

„Nechajme to, hej? Ako sa inak máš? A ako ďaleko vlastne bývaš, že ideme pešo?“ Obsypem ho otázkami. Len takými úplne od veci.

„Bývam tu…“

„Kde tu?“ Začnem sa obzerať. Je tu mnoho domov. No Andy zabočí do toho úplne najväčšieho oranžového domu.

„Ty bývaš tu? Wow!“

„Hej, u tety. Ale dnes má nočnú, takže som sám…“ zasa nahodí ten úsmev.

„Aha. Dobre,“ poviem s miernym strachom v hlase.

„Má strašne krásny dom. Veď uvidíš sám.“ Stále sa usmieva. Vytiahne zväzok kľúčov a na prvý pokus odomkne dvere od domu. Vojdeme dnu. Chvíľku len stojím na prahu dverí, nestačím sa vynadívať. Je tak prekrásny!

Ľutujem, že som nezvážil možnosť nasťahovať sa k nemu. Ach, čo to táram, ten interiér ma totálne uniesol.

„A kde máš izbu ty?“ nedočkavo vyzvedám. Asi si to zle vysvetlil, pretože zase siahol po mojom drieku. Nie, nie, nie tak som to nemyslel! Naznačil som mu pohľadom a aj dosť prudkým posunutím sa ku schodom.

„Predpokladám, že hore,“ usmejem sa.

No čo. Človek sa musí v živote naučiť poriadne improvizovať. Inak by ho stále zneužívali. Čoho sa bojím, že raz príde. Teoreticky. Už prišlo.

„Áno. Mám u tety aj svoju izbu. Vieš, ona nemá deti a mňa má veľmi rada… nahrádzam jej syna. A som tu vlastne kvôli škole. Odtiaľ ma vyhodili. No dobre, stačilo. Len poď.“ Usmeje sa a prvý vykročí ku veľkému schodisku.

„Vyhodili? Nie, nie, počkaj, mňa to zaujíma. Ja vlastne o tebe dokopy nič neviem,“ prejavujem svoju zvedavosť cestou po schodoch.

„Nemusíme sa o tom rozprávať. Poď ďalej.“ Postrčí ma za chrbát, aby som vošiel do jeho izby. Uhm. Musím uznať, že je neskutočne pekná. Všetko je tam tak krásne upratané. Až mi je zvláštne, že tu býva chlapec.

„Nevedel som, že si taký poriadkumilovný“ Fakt o ňom ešte veľa neviem. Pomaličky sa prechádzam po izbe a skúmam každý jeden detail, ako to mám vo zvyku.

„Prinesiem ti kolu?“

„Hej, vďaka, môže byť,“ usmejem sa a hodnú chvíľu pokračujem v prezeraní. Ale. Toto…? Toto je čo?! Až som zabudol dýchať. Uchopím fotku do ruky, aby som sa presvedčil, že sa mi to len nezdá.

„Tak, tu je tá ko…“ Andy stratí reč, keď ma uvidí s tým rámikom v ruke. Až za pár sekúnd som sa odvážil prehovoriť.

„Ty chodíš s Tomom?“ zodvihnem do vzduchu fotku, oblemovanú srdiečkami.

Takmer mi vypadnú oči. Ale nie len to. Nepomôžem si, ale prejavuje sa vo mne zvláštny pocit žiarlivosti. Prečo do pekla on chodí s Tomom? Tomu nerozumiem!

„Nie… bolo to už strašne moc dávno. Pred štyrmi rokmi.“ Povie teraz už pokojnejšie. Ja som ale čím ďalej, tým viac rozrušenejší.

„Ako že dávno?! A ako to že…“

„Proste. Udiali sa nejaké nečakané veci a museli sme to ukončiť.“ Urobil za tým takú výraznú bodku, že len idiot by prehliadol, že o tom nechce viac hovoriť. Ale ja o tom chcem vedieť! Hneď, a všetko!

„Ale to nemôže byť pravda. Veď on neznáša gayov!“ vyhlásim presvedčene.