Nehraj to na mňa 19.

„Prepáč. Ja som naozaj nechcel… len jednoducho som sa preriekol, ani neviem ako a-a-a.“ Pozriem mu do očí, chcem v nich vyčítať, čo si myslí.

„Odpustíš mi?“

„Ja-jasné, neboj sa. Andy je kamoš, on nás nepodrazí,“ prehovorí s dávkou istoty v hlase. No len aby!

Kiež by som mohol Tomovi povedať, čo chcel Andy urobiť. Myslím, že by zmenil názor na to, kto je kamoš. Ale nechcem ich zbytočne rozoštvať. Možno to bol voči mne len naozaj malý skrat. Príliš si to pripúšťam.

Medzičasom dojem posledné sústa a s plnou pusou vyzerám asi ako naštvaný škrečok. Ja nemôžem za to, ako vyzerám, keď rozmýšľam.

„Pekne papaj, nerozsýpaj.“ Zasmeje sa Tom na mne. Ha-ha.

Prehltnem posledné sústo. „Mali by sme ísť dnu, nie?“ Podvihnem pravé obočie. Tom len prikývne, prepletie so mnou prsty.

„No hurá, už vás očakávame, výsosť!“ dostatočne naštvane nás privíta profesorka, zatiaľ čo spolužiaci nám uštedrujú nechápavé a pobavené pohľady.

Všetky oči v miestnosti padnú na jediný bod: naše prepletené prsty. Profesorka trochu zvraští obočie, pravdepodobne vôbec nechápe.

„Deje sa tu niečo, o čom neviem?“ Povie tak, aby sme to počuli výhradne len my dvaja.

„Teraz už nie,“ usmejem sa.

„Môžeme ísť rovno do šatne?“

„Čo tam preboha chcete…?! Vlastne áno, bežte, už vás tam čaká kostymérka.“

Škoda, že tam práve tá musí byť, celkom si viem predstaviť, čo by sme robili, keby sme tam sami.

„Už aj ideme.“ Tom sa šibalsky na ňu usmeje. Spolužiaci sú teraz v pomykove ešte viac.

Zo stredu skupinky sa vynorí čiernovlasý Kyle a teatrálne otvorí ústa. Zostane tam však stáť nepovšimnutý ako idiot. Všetci upierali pohľady len a len na nás. Akoby nás osvecovali reflektory.

„Čo sa na nich tak všetci dívate?“ Podvihne mierne namosúrená profesorka obočie.

Samozrejme ako prvý sa ujme slova Kyle.

„Vy to nevidíte?!“

„Nie, nevidím. A ty nemáš inú robotu? Nekázala som ti náhodou pomáhať v zákulisí?“ okamžite ho postavila do pozoru. Tak sa mi to páči. Čo tu má čo postávať, keď má prácu.

„Poďme, vy dvaja.“ Kývne rukou smerom vpred, aby sme ju nasledovali. Zavedie nás za roh chodby.

„Čo sa to tu vlastne deje?“ Cítim z nej, že je poriadne naštvaná. Mmm, asi jej to nedochádza.

„Pamätáte si, ako ste povedali, že do premiéry budeme spolu? Mali ste pravdu.“ Usmeje sa Tom, pritiahne si ma za pás trochu bližšie.

„A ostatným to pravdepodobne vadí.“

„A čo nás tam po ostatných? Nech si predstavia, že to len hráme. A vôbec. Doteraz o nás. Teda o mňa…“ pozriem na Toma, ktorý nebol až taký neobľúbený, „nikto ani len nezakopol.“ dokončím.

„Wow… Viem, že som to povedala. Ale úprimne? Ani vo sne by ma to nenapadlo. Ako sa to preboha stalo? Veď ste boli na seba ako besné psy! A…“ Také prekvapenie som u nej ešte nevidel.

„Vidíte, nie je vždy všetko také, ako sa zdá.“ Tom mi venuje malú nežnú pusinku na pery.

„O Billovi som vedela, že je… ehm. Ale ty, Tom? Nečakala som to. Ale dobre, dosť, vy hrdličky. Teraz to bude ešte krajšie to predstavenie. Tak choďte do šatne, nech vás tam prezlečú. Nie navzájom!“ mrkne na nás. S Tomom hrane povzdychneme. Alebo ani nie až tak hrane.

Skôr nás oboch prepadli rovnaké predstavy. Ach, mal by som myslieť na niečo iné, lebo sa stane niečo, čo by sa teda fakt nemalo.

„Poď, zlato.“ Vezme ma Tom za ruku a kráča k dobre známym šatniam.

„Je tu niekto?“ Zakričím, keď vojdeme dnu. Viem, že by tu mala byť maskérka, no nik tu nie je. Miestnosť je dostatočne malá na to, aby sa niekde skrývala.

„Zdá sa mi to? Alebo…“

„Tu nik nie je.“ S náznakom nekalých myšlienok v hlase si ma prudko pritiahne za pás.

„Nie, nie.“ Usmejem sa a dravo sa mu vpijem do pier.

„Hej!“ Rozletia sa dvere od šatne, vtrhne do nich nová maskérka.

„Čo to tu je?!“ Karhavo sa na nás díva. „Prepáčte. Mysleli sme, že ste… uhm.“ Tom sa snaží zachrániť situáciu, ale moc mu to nejde.

„Skúša sa na scéne, nie tu!“ vyhŕkne na nás pofesor, stojaci za ňou.

Len sa na nich ostýchavo usmejem. Mali sme aspoň zatvoriť dvere.

„Dosť, že ste prišli neskoro a všetci sme na vás museli čakať, ešte tu zdržujete v šatni. A švihom!“

Aj Tom, aj ja naraz prekrútime oči. Ach tá dvojčacia súmernosť. „Poďme chlapci, vyskúšame ten make-up, nech večer vyzeráte výborne.“ Žmurkne na nás tá žena.

„Make-up? To budeme hrať travesty či čo?“ zasmeje sa Tom, no keď si odkašlem, radšej sa tvári, že nič nepovedal.

„Nemyslel som to tak.“ Zašepká mi nepozorovane do ucha.

„To si zapamätám.“ Poviem so všetkou vážnosťou, no vôbec to tak nemyslím. Je to predsa aj tak fuk.

„Ty,“ ukáže na mňa prstom.

„Ja?“

„Áno. Ty, poď. Pôjdeš prvý.“

„Ja sa môžem nalíčiť aj sám, nech ušetríme čas.“

„No dobre, ako myslíš. Tak ty poď sem,“ pokynie Tomovi k stoličke pred zrkadlom.

Len sa naňho škodoradostne usmejem. Niečo mi hovorí, že takéto procedúry nemá rád.

***

„Boli ste výborný!! Celé to bolo skvelé! Takto sa to musí podariť aj večer pred všetkými!“ Nadšene si tlieska profesorka. Myslím, že sme boli naozaj všetci dosť dobrí. „Určite sa podarí.“ Milo sa usmejem. No čo, potrebuje nádej.

„Tlieskam, tlieskam, výborne!“ prikročí k nám Andy. Už len to som potreboval.

„Aj ty si dobre osvetľoval,“ zasmeje sa Tom a Andy s ním. Ja však nepohnem ani kútikom úst. Cítim sa akosi stiesnene.

„Tom, nejdeme na vzduch?“

„Uhm… no jasné.“ Vezme ma za ruku a ťahá ma až ku dverám východu zo školy.

„No tak hovor.“ Tom si založí ruky na prsiach a dosť prísne sa na mňa pozrie. Hovor?

„Čo, čo ti mám hovoriť?“

„Čo je to s tebou? Vždy, keď sa Andy len priblíži, tak si v totálnom strese. Je to preto, že som s ním chodil?“

Vedel som, že to neudržím dlho v tajnosti. Aj tak to ale skúsim. Ak mám pravdu povedať, to, že s ním chodil, ma až tak moc netrápi. Aj keď tiež to nie je dva krát príjemné.

„Nie. Prosím ťa. Musí sa ti to len zdať.“

„Nezdá sa mi to. No možno trochu. Ale viem iste, že sa pri ňom správaš inak, a chcem vedieť prečo,“ prezieravo sa zo mňa snaží niečo vytiahnuť.

„Tom, naozaj o nič nejde. Je mi proste nesympatický, hm? To je všetko, čo v tom je. Naozaj.“ Skúsim ho presvedčiť o polopravde. Možno snáď uverí.

„Ale… Hm… No dobre,“ napokon povolí.

„Tak teraz by sme sa už mali ísť obliecť, nemyslíš?“

„Nie… ešte chvíľočku.“ Laškovne sa na mňa usmeje a pristúpi ku mne bližšie. Čakám kým ma pobozká, no stále nič. Mám pocit, že ma provokuje. A tak kruto!

Na just sa však zvrtnem.

„Na toto ešte bude času dosť,“ provokačne podvihnem jedno obočie.

Až sem cítim, ako slintá. „Vrr!“ Vyhrnie nos ako besný pes. Teda, psík.

„Veď len si počkaj.“ Môj celkový provokačný výraz doplní ešte mierne sexuchtivý úsmev. Páči sa mi provokovať ho.