Nehraj to na mňa 22.

autor: Diana

„No poď, lebo to naozaj nestihneme!“ Súri ma Tom.

„Veď už idem, už idem. Nie, stoj!“ Tom zastane, ako prikovaný.

„Čo sa stalo?“ mojou odpoveďou je len výbuch smiechu.

„Máš. Ahahaha. Máš. Máš na nose šľahačku,“ poviem prerušovaným smiechom. Aký je rozkošný.

„Nesmej sa mi.“ Smutne našpúli pusu. Ach ten môj šašo. Ukazováčikom mu zotriem šľahačku z nosa a prst si obliznem. Hmm. To by bolo zaujímavé takú šľahačku. Alebo nič.

„Prepáč, zlato.“ Žmurknem naňho a následne ho pobozkám. Nahmatám jeho ruku, spokojne s ním prepletiem prsty.

„Počuj, vieš, že ty máš šľahačku na líci?“ až smrteľne vážne ma upozorní.

„Ktovie, ako sa tam dostala, však?!“ hrane naštvaný si utriem líce a ďalej kráčam von z reštaurácie.

„Tomy?“ zamyslene prehodím.

„Čo?“ Povytiahne jeden kútik úst.

„Vieš o tom?“ Nahodím čo najnevinnejší pohľad aký dokážem. „Čo bude, keď sa vráti otec?“ pozriem naňho a chvíľou mi v hrdle zostane hrča.

„Čo bude? Buď ma vyrazí alebo ho porazí. V druhom prípade by to bolo lepšie, aspoň by nám zostalo bývanie,“ usmeje sa.

„Tom, nerob si z toho srandu, ja som to myslel vážne!“ zamračím sa naňho.

„Ja vravím, len čo si myslím.“

„Ach, ty mysliteľ,“ trafím ho päsťou do pleca.

„Nie, vieš čo? Proste mu povieme, že nemáš kde byť. Nepovieme mu, že sme spolu. Proste tu budeš ako moje dvojča.

„No, len ak sa na to chceš spoľahnúť, modli sa, aby sa s ním nestretla matka.“ Nasledovala dlhšia chvíľa ticha.

„Počuj, budeme to riešiť, keď k tomu príde. Teraz buď rád, že sme spolu, a…“ prudko ma potiahne za ruku. Chcel som prejsť cez cestu, no nevšimol som si, že práve tadiaľ šlo auto dosť vysokou rýchlosťou.

„A to, že mi vždy zachraňuješ život,“ dokončím namiesto neho.

„Budeš tu so mnou až na veky vekov… a ešte týždeň k tomu. Pamätaj si to.“ Chvíľku si len tak hľadíme do očí. Každou sekundou sa v nich viac utápame.

„Ale teraz poď, “ jemne ma buchne po zadku, „lebo zmeškáme a Dylanbachová nás zabije.“

„Nie, ešte počkaj,“ zastanem a nepohnem sa, až kým Toma tuho neobjímem. „Dobre, môžeme ísť.“ Tom len pobavene pokrúti hlavou a chytí ma okolo drieku.

„Inak videl si tie topánky, čo mi prichystala kostymérka? Strašné!“ trepnem úplne od veci. Ale fakt ma to naštvalo! To by si neobul ani Schwarz, a to má sakra hrozný vkus! Moje dvojča sa na mojom nečakanom rozhorčení len zabáva.

„Sa smej, to si ešte nevidel tie tvoje!“ zákerne sa uškrniem.

***

Som trochu nervózny. Sála je už plná a ja mám ešte pol hodinu do začiatku. Uff.

„Je to nič. Bill, si dobrý, neboj sa.“ Hovorím si sám pre seba zakiaľ kráčam po chodbe na záchody. Vojdem dnu, no ledva sa za mnou zavrú dvere, v tom momente chcem byť preč. Okamžite potrebujem ísť preč.

„Kam si sa vybral, hm? Hádam len nemáš trému.“

„Nie, nie,“ príliš umelo sa usmejem. Mám problém správať sa pri ňom prirodzene. Neviem prečo. Vlastne aj viem, len si to nechcem pripustiť. Vykročím ku kabíne, no v poslednej chvíli si to rozmyslím a chcem sa dostať k dverám, ale Andy mi zastane cestu.

„Kam utekáš? Ja som myslel, že si ešte pred predstavením pokecáme. Vieš, tak na odreagovanie,“ začínam mať strach..

Je to ako deja vú. Presne ako vtedy v jeho izbe. Vidím pred sebou rovnaký slizký pohľad.

„Nechcem sa s tebou rozprávať… daj mi pokoj.“ Pokúsim sa preraziť skrz neho, no keďže je oveľa silnejší ako ja, ani na viac krát sa mi to nepodarí.

„Andy, do pekla, pusť ma. Za chvíľku tam musím byť.“ Chce sa mi plakať. Preklínam deň, kedy som sa stal takou citlivkou.

„Ale no tak, no tak.“ Nepríjemne si olizne pery s jasným náznakom.

„Vážne, nie je to vtipné. Ponáhľam sa!“ zúfalo začnem zvyšovať hlas, keď sa mi cez neho nepodarí prejsť.

„Veď to bude len chvíľka,“ prstami mi zahrabne do vlasov. Čo? Aká chvíľka? Čo odo mňa chce?

„Tak rýchlo syp, čo si chcel povedať. Nemienim znovu meškať,“ rovno sa postavím a prekrížim si ruky na hrudi.

„Myslím, že veľa slov nebude potreba.“ Prižmúri oči, urobí krok v pred. Načiahne ruku a chce ma pohladiť po pleci.

„Hej, hej. Čo robíš.“ Rýchlo sa uhnem. Toto sa mi už naozaj nepáči.

„Len chcem niečo skúsiť.“

„Čo chceš preboha skúšať? Hej nie, nerob to, prestaň!“ bezmocne sa zmietam v jeho zovretí.

Tak rýchlo sa po mne vrhol, že som ani nestihol zareagovať. A vôbec. Ani si poriadne neuvedomujem vážnosť tohto všetkého.

„No tak. Máme ešte pol hodinu do premiéry. Čo keby sme ju nejako veľmi dobre využili? Mohli by sme sa viac spoznať, hm?“

„Ale nemusíš sa ma pri tom dotýkať!“ snažím sa ho odsotiť, no také tintítko ako ja proti nemu nič nezmôže.

„Už sa toľko nebráň, poddaj sa, bude sa ti to páči,.“ odriekal hypnotickým hlasom. Cítim sa veľmi čudne. A ten pocit sa miliónkrát znásobí, keď mi zájde dlaňou pod tričko. Chcem zakričať, no z úst sa mi vyderie len chabý pridusený výkrik. Pomôžte mi niekto!

Dych sa mi od strachu miliónkrát zrýchli.

„Andy, pusť ma! Okamžite!“ Odstrčím ho, no namiesto toho, aby mi dal pokoj, ma surovo pritlačí ku stene.

„Nie! Kurva, Andy, ne-chaj-ma!!!“ mykám sebou. Ako by mi to aj pomohlo.

„Prestaň sa vzpierať!“ Nechutne na mňa zaziape a celou silou mi vylepí štipľavú facku.

To by sa mu páčilo! Parchant jeden nakazený!

„Pusť ma!“ začnem kričať. „Pomóc!“ vykríknem, keď sa mi akosi nedarí vymaniť z jeho slizkých dotykov.

„Darmo kričíš, nik tu nie je. Ani tvoj Tomy…“ škodoradostne sa zaškerí a Tomovo meno náročky afektovane zvýrazní.

„Je… určite tu niekto je… musí.“ Pri poslednom slove sa mi hlas úplne zlomí. Musí tu niekto byť. Nemôže ma tu len tak zneužiť. Nie. Musím niečo urobiť. Horko ťažko sa mi podarí kolenom ho buchnúť rovno do rozkroku. Síce nie veľmi, ale je to dosť na to, aby aspoň nachvíľku povolil zovretie.

„Ty špina.“ Zanadáva. Nesledujem, čo chce urobiť, rýchlo si razím cestu ku dverám.

„Nikam nejdeš!“ Zavreští na mňa, v poslednej chvíli ma chytí za ruku a trhne tak veľmi, až spadnem na zem. Teraz mám k dverám už veľmi ďaleko.

Splašene vyvalím oči na Andyho, ktorý sa na mňa práve vrhol. Nedokážem sa ani plaziť. Nič. Je oveľa silnejší, takže na veľa pohybov sa nezmôžem. Ale cit som stále nestratil, čo v týchto chvíľach veľmi ľutujem. Jeho spotené ruky mi šmátrajú po tele. Všade, kam dosiahnu.

Tak moc by som chcel omdlieť. Necítiť. Čokoľvek len nevnímať.

„Andy prosím.“ Vyhŕknu mi slzy, keď mi začne rozopínať opasok. Som od zúfalstva totálne paralyzovaný. Keby sa môžem aspoň brániť! Ale ani to nejde.

„Neboj, pššt. Bude sa ti to páčiť. Možno.“ Škodoradostne sa usmeje. Jeho tvár mi naháňa taký strach. Nehovoriac o jeho rukách, ktoré mi práve prudko stiahli nohavice až po kolená.

„Nič som neurobil. Prosím, nerob to.“ Vzlyknem. Slzy sa derú prúdmi skrz moje oči. Prečo ja? Prečo prvé milovanie musí byť hnusné znásilnenie? Prečo?!

„Drž už hubu.“ Zhnusene prekrúti očami. Nechápem, ako môže byť niekto tak krutý. Nemôžem robiť nič iné, len plakať. Snaha o útek je fuč. Vyparila sa ako nádej, že ma niekto zachráni. Pozerám sa do stropu, nechcem vidieť Andyho výraz. Nechcem vidieť nič spoločné s ním.

„Au ahh.“ Zakňučím, keď pocítim poriadne tvrdé vniknutie. Mám pocit, že toto už nepredýcham. Spustí sa mi ešte viac sĺz ako pred chvíľkou. A to som myslel, že horšie to už byť nemôže. Mojim telom lomcuje neovládateľná bolesť.

„Hovorím ti, drž hubu!“

betaread: Janule