Nehraj to na mňa 23.

autor: Diana

Surovo ma zahriakne, ale s trýznením neprestane. Je to tak strašná bolesť, že ju už aj prestávam cítiť. A nielen fyzická. Potrebujem pomóc, haló, kde ste všetci? Tom, kde si? Pri pomyslení naňho sa mi slzy z očí rinú ešte silnejšie.

Pred očami sa mi zahmlie. Už cítim oveľa menej bolesti ako nazačiatku. Jeho roztúžené vzdychy však nechcú prestať. Akoby toto trvalo večne. Bože, kedy ma už od tohto oslobodíš? Povedz mi.

Nevnímam čas. Do žíl mi prúdi mráz. Odteraz ma bude všade prenasledovať jeho tieň. Cudzí tieň. Myslel som, že je priateľ. Bola to fatálna chyba.

Konečne sa mi mozog odpojil od tela. Už necítim jeho prírazy, žiadne zvuky, nič. Všetky zmysly jednoducho zlyhali. Mám zavreté oči, najradšej by som teraz zomrel.

Som ako paralyzovaný. Mám problém vôbec dýchať. Len viem, že sa trasiem. Mám neovládateľnú triašku, ktorá po vlnách prechádza celým mojím úbohým telom.

Pošpineným telom. Zneužitým. Definitívne som prišiel o právo nazývať sa človekom. Teraz som už nič. Obyčajná využitá handra. Keď sa o tom dozvie Tom, nikdy ma už nebude chcieť vidieť. Po tomto sa mu môj dotyk bude hnusiť.

„Tom… Tom…“ kňučím bezmocne schúlený v klbku na dlážke záchodov. Som skutočne ako tá najšpinavšia handra. Ten slizký podlý zradca nado mnou víťazoslávne stojí a zapína si pracku opasku.

„Toto si chcel?! Prečo si to urobil?!“ zachrapčím v rámci mojich možností. Za normálnych okolností by ma nebolo počuť, no všetko sa to tu ozývalo a navyše široko-ďaleko nikoho nie je.

„Chcel som ti to vrátiť. To máš za to, že si sa nepoddal hneď a za to, že si ma ponížil.“ Žmurkne a pošle mi vzdušnú pusu. Je to tak nechutné. A ten jeho blažený výraz. Najhoršie je, že ja som ho vôbec neponížil. Nechápem, čo má na mysli. A teraz to už ani chápať nebudem.

***

„Bill, no tak. Láska, prosím, preber sa… prosím…“ Počujem akýsi hlas nad sebou. Tom… je to jeho hlas.

„Tom…“ Zamrmlem. Chcem sa postaviť a objať ho, povedať mu, čo sa stalo. Prijať trest, čo ma ešte čaká. Len čo sa však pohnem, celým telom prejde elektrizujúca bolesť.

„Nemôžem… prepáč.“ Zašepkám a opäť sa rozplačem. V hlave sa mi rysujú obrazce toho strašného činu.

„Čo sa stalo? Čo? Prečo?“ Tom zúfalo hľadá slová. Prvé, čo ale urobí, je, že cezo mňa prehodí svoju bundu a pokúsi sa obliecť mi džíny.

„Nie… nechaj ma tu… prosím.“ Vzlyknem, zastavím ho. Všetko ma strašne bolí, dokonca aj obyčajné obliekanie.

„Billi, okamžite mi povedz, čo sa stalo.“

„Nie…“ takmer nečujne zastonám.

„Poď, nemôžeš tu ostať. Teda. Počkaj, musím aspoň niekoho zavolať. Ale najprv mi musíš povedať, čo sa stalo. Bill, počuješ ma?!“ potľapká ma po tvári. Asi má pocit, že som v bezvedomí. Vôbec sa nehýbem. Nemôžem. Všetko ma bolí. Som celý doudieraný a… Nechcem na to ani myslieť.

„Nechaj ma tu zomrieť, prosím.“ Zavzlykám. Naozaj nemám chuť na nič iné. Aj tak ma to bude prenasledovať do konca života. Tak načo tu byť? Kvôli Tomovi? Keď zistí, čo sa stalo, budem sa mu hnusiť.

„Billi, no tak… prosím ťa vstaň, alebo hovor, čo sa stalo… prosím. Tá krv.“

Aká krv? Bože… Viem si predstaviť, čo sa stalo, prečo je tu krv. Je to tak ponižujúce.

„Naozaj nechaj ma.“ Pokúsim sa ho odradiť, no bezvýsledne. Možno by som mu mal povedať pravdu.

„Tom… On…“

„Kto? Prepáč, hovor.“

„Ten. An- Andreas. On… “ nedokážem to povedať, len sa mi po tvári spustí ďalšia vlna horúcich sĺz. Ale Tomovi sa už vyjasnilo.

„To… on… ťa…“ Len stále vzlykajúc prikývnem hlavou. „Ten vyjebanec!“ Prudko sa postaví a uteká ku dverám.

„Zabijem ho… toto mu vážne nedarujem.“ Naštvane buchne päsťou do dverí ešte pred tým, než odíde.

„Tom…“ Zašepkám do ticha.

Márne… Stratil sa v dokorán otvorených dverách. Je mi zle. Nie, je mi ešte horšie. Chcem buď umrieť alebo vrátiť čas.

Ja ale musím ísť za ním. Čo ak vykoná nejakú strašnú hlúposť? Neviem, ako sa s tej zeme pozviecham. Ale zvládnem to. Kvôli nemu áno.

Tá bolesť mi brní do každučkej časti môjho tela. Hučí mi v hlave a poriadne nevnímam, čo robím. Nejakým zázrakom sa pridržím umývadla a vyškriabem sa na nestabilné nohy.

Podľa možnosti si zapnem nohavice. Až teraz vidím, že na podlahe je dosť veľa krvi. Nikdy by som o ňom nebol povedal, že dokáže byť tak surový. Taká zver.

Mal som sa mu vyhýbať skôr. Vlastne ja som sa mu aj vyhýbal. No nepomohlo to. Ako môže byť niekto tak neľudský a krutý? Odpoveď na to asi nedostanem.

Sťažka prejdem von zo záchodov, predstavenie sa už muselo začať. Tom bude tam. V zákulisí.

Pravdepodobne dosť dlhý čas blúdim po chodbách. Každá sekunda trvá hodinu. Preto mám pocit, že to trvá celú večnosť.

Konečne sa dostanem za oponu do zákulisia.

„Tom.“ Vykríknem v rámci možností, no nehlási sa mi. Potom si ale všimnem niečo iné. Obecenstvo híka a niečo pokrikuje. Čo sa deje? Pristúpim trochu bližšie, aby som tam videl.

Do obrazu mi však vletí profesorka, ktorá kričí na. Toma. Ten bezhlavo a ako najsilnejšie vie, mláti do Andyho ako do boxovacieho vreca. Najprv som sa skoro pomýlil a začal ho ľutovať, no včas som si uvedomil, že si zaslúži aj viac, nielen bitku. Prežiť si to, čo som si musel prežiť ja. Všetko. Nielen to, čo urobil on mne. Mile rád by som mu doprial jediný deň z môjho posraného života.

Nie ale ten, kedy ma Tom zachránil.

„Ty ešte uvidíš, ty hajzel!“ Opäť Andymu uštedril kopanec do brucha. Zabije ho. Naozaj ho zabije.

„Tom.“ Ťažko vykríknem. Tom sa ani neobzrie.

„Nestojí ti za to!“

Nestihnem si ani všimnúť akúkoľvek reakciu, zatočí sa mi hlava a zrútim sa na zem.

Dopadnem časťou váhy na zadok. Mám čo robiť, aby som od bolesti nevykríkol.

„Ježiš maria.“ Ťažko si povzdychnem. Chcem ísť zúfalo domov.

Chcieť môžem, keď ja ani nemám domov. Ja mám len…

„Tom…“ je jediné slovo, ktoré teraz dokážem vysloviť.

*

„Máš okamžite vyhadzov zo školy!!!“ Zaregistrujem ostrý a poriadne naštvaný hlas profesorky Dylanbachovej.

„Ale to sa nedá! Keby ste vedeli, čo ten hajzel urobil!“

„Mne je jedno, čo urobil! Končíš!“ Vykríkla na Toma, no v tom jej pohľad spočinul na mne. Díva sa na mňa cez malú škáru medzi dvoma závesmi. „Bill, pane bože!“ So zhrozenou grimasou ku mne pribehne. Samozrejme, Tom ju hneď nasleduje. „Ja… strašne mi to prepáč.“ Pohladí ma po vlasoch a trochu mi nadvihne hlavu.

„Teraz je to už jedno. Som v pohode…“ no nie som. Pomôže mi vstať. Príšerne sa mi točí hlava a tá bolesť. Som rád, že ako tak stojím na nohách.

„Čo sa preboha stalo? Môžete mi to tu už niekto vysvetliť?!“ Vyzerá byť z tohto všetkého dosť vystresovaná. Je mi to tak ľúto. Keby nebolo mňa, mohlo byť všetko super.

„Andy Billa zn…“

„Nie!“ Dám mu ruku na pusu. Nechcem, aby niečo tak ponižujúce vedela profesorka.

„Bill, mala by to vedieť. Ešte z neho urobia obeť…“ zašepká tak, aby som to počul len ja.

Len nesúhlasne zamykám hlavou. Cítim sa ako stelesnená potupnosť.

„Dobre. Ako chceš…“ zašepká, „pani profesorka, jednoducho vám to nemôžem povedať. Ale Andy je odporná sviňa, to on si zaslúži vyhadzov!!!“

„Za to že ste ho zmlátili pred celým publikom?! Čo také urobil, že mi to nemôžete povedať, ale zbiť ste ho mohli?! Hm? Tak hovorte už!“ pobáda nás, aby sme jej to vysvetlili.

„Niečo veľmi zlé a nebudem o tom ďalej hovoriť.“ Prísne sa na ňu pozrie a objíme ma. Ach, toto mi chýbalo. Taká dávka energie.

„Poď… ideme preč.“ Vezme ma za pás. Naoko ma len drží, ale cítim, že sa ma snaží podopierať, len aby ma to čo najmenej bolelo. Aj tak ale chodiť ako normálny neviem.

betaread: Janule