autor: Diana
„Aha, chápem.“ Spoza nás sa ozve tichý hlas profesorky. „Poďte so mnou.“
„Kam?“
„Uvidíte. A ty, si to poriadne odskáčeš, to ti garantujem.“ Ukáže na Andyho.
„Nie. Nechcem sa už naňho ani pozrieť.“ Poviem nevýrazným zastretým hlasom. To je posledné, po čom túžim.
„Nemusíte. Len mi odpoviete na moje otázky. To bude všetko, čo budete musieť urobiť.“
Nechcem. Preboha, práve som sa stal obeťou znásilnenia, ešte stále som z toho v šoku. Myslím, že ma to len tak neprejde. Teraz nechcem ísť nikam, len domov a osprchovať sa. A zase sa len pýtať samého seba „prečo práve ja?“
Keď uvidí môj preľaknutý výraz, dodá: „Ale keď teraz nechcete, nemusíte.“
„Nechce.“ Povie Tom za mňa a berie ma preč. Cestou von zo školy sa mi opäť spustia slzy. Zase sa mi to všetko vracia. Je mi z toho strašne zle.
„Zlato, no tak. Bude dobre… sľubujem. „Silno ma objíme. Vážim si, ako sa ku mne správa. Ale nebude dobre. Viem, že nebude dobre.
„Kiežby si mal pravdu,“ vzlyknem a utriem si oči predlaktím.
***
Konečne som v sprche. Neustále mám pred očami zvrhlý Andreasov pohľad. Zmývam si zaschnutú krv zo stehien. Čím ďalej, tým to zmývam drsnejšie. Prevláda vo mne zlosť. Zlosť, že som sa nedokázal ubrániť. Že som to hneď vzdal. Nenávidím sám seba. Nenávidím! Čím viac mám v sebe hnev, tým viac zatínam zuby so slzami v očiach. Miešajú sa s horúcou vodou, ktorá ma len povrchovo zbavuje pocitu jeho dotykov.
Keby sa mi to aspoň stále nepremietalo v mysli. Mám pocit, že z toho hodím tyčku.
Opriem sa o studenú stenu sprchy a zveziem sa po nej dole. Zošaliem s toho.
„Bill?“ Zaklope Tom na dvere. Nemám chuť mu ani odpovedať. Keď sa neozvem, vletí do kúpeľne v domnienke, že sa mi niečo stalo. Hneď ale zastane. „Billi.“ Ťažko si vydýchne. Nechcem sa naňho ani pozrieť. Hanbím sa.“Neplač, prosím.“ Vzlykne. Musím sa naňho pozrieť. On naozaj plače so mnou.
„Moc ma to bolí.“
„Ja neviem, ako ti pomôcť. Snažím sa vžiť do tvojej situácie, ale viem, že nikdy nepochopím, aké to je.“
Úprimne povedané, udivuje ma, že som mu neni odporný. Že aj napriek môjmu pošpineniu so mnou dokáže byť.
„Strašné… Ach Tom. Keby som ťa nemal ja… už by.“
„Ale máš ma…“ zastaví ma skôr, ako to dopoviem. „Už nerieš, čo by bolo, keby bolo. Je to tak, ako to je a my to spolu zvládneme,“ ubezpečil ma.
Verím mu. Viem, že zostanem poznačený na celý život. Ale Tom mi pomôže to prekonať. „Milujem ťa.“ Zavriem oči, naplno sa oddám bozku, ktorý tak moc potrebujem.
Celý ten čas na nás prúdi horúca voda. Tomove mokré dredy priliehajú k jeho tvári.
„Tiež ťa milujem. moc. A nech sa stane čokoľvek, vždy ťa budem milovať a budem pri tebe. sľubujem.“
Bez ďalších slov Tom vezme župan a zababuší ma doň. Utrie mi slzy a pohladí ma po tvári, zatiaľ čo tie jeho stekajú na mokré tričko, ktoré si o chvíľu dáva dolu.
„Ďakujem.“ Mám strašné nutkanie mu poďakovať. Jediný dôvod, prečo žiť. Je mi až neuveriteľné, že ma môže mať niekto rád.
„Pšššt. Už nič nehovor.“ Zašepká a na rukách ma vezme do postele. Ako malé dieťa ma prikryje paplónom. „Hneď som pri tebe.“ Pobozká ma na čelo a niekam odíde. Ani nestihnem myslieť na nič a už aj sa otvárajú dvere, Tom je späť. Tiež v župane. Ľahne si vedľa mňa a čo najtesnejšie ma objíme. „Netráp sa. Už je koniec.“
„Milujem ťa.“ Zašepkám.
„Milujem ťa.“ Jemne ma pobozká na ústa. Dáva mi toľko sily. Pritúlení k sebe sa spolu ponárame do snov.
************ O 3 roky neskôr*************
„Miloval som ťa. Viac ako svoj život…“ prikrčím sa k náhrobnému kameňu a položím naň kvet. „Prečo si musel odísť? No tak prečo?! Vráť sa ku mne… prosím.“ Z očí sa mi spustia slzy. „Prosím…“ Posledný krát zašepkám.
Zlyhá mi hlas. Pomalým pohybom roztrasenej ruky vytiahnem z vrecka čierneho kabáta sviečku a v druhom nahmatám zápalky. Keďže cez slzy vidím rozmazane, zotriem si ich chrbtom ruky. Zatiaľ čo zapaľujem sviečku na hrobe, ticho vzlykám: „Prečo, prečo?“
Sťažka vzdychnem. „Aj tak ťa budem naveky milovať.“
Vstanem, vykročím vpred a za mnou spadne opona. Ľudia nadšene tlieskajú. Zvládol som to. Premiéru svojej prvej vlastnej hry. Najviac mi však tlieska môj brat. Moja životná láska. Pošlem mu vzdušný bozk a pokloním sa smerom k obecenstvu.
Vidím Toma, ako odchádza z hľadiska do zákulisia. Ou, musím sa ponáhľať za ním! Posledný krát sa pokloním a utekám za oponu.
„Láska, bol si úžasný! Najlepší! Som na teba hrdý.“ Usmeje sa a celou silou ma objíme. Venuje mi obrovskú kopu najsladších bozkov. Cítim, že teraz som najšťastnejší človek na svete. V náruči svojho dvojčaťa.
KONIEC
autor: Diana
betaread: Janule
ach nieee ja ešte nechcem konieeec :(( na tom konci som sa hrozne zľakla že to je naozaj že Tom zomrel.. a to bola len hra, tvl takéto šoky mi robiť xD len by ma ešte zaujímalo čo sa dialo tie 3 roky.. prípadne ako to dopadlo s Andreasom. no ale bola to fakt nádherná poviedka, hrozne moc sa mi páčila :))
Ani nevíš, jak jsi mě tím koncem vyděsila 😀 Tohle byla krásná povídka, škoda jen že se na Billa sypalo tolik neštěstí. Myslím, že budu mít na čele vrásky z toho, jak jsem se pořád mračila 😀 Ale líbilo se mi to, ten nápad byl skutečně originální =)) Navíc už jen to, že je to slovensky, bylo příjemné, protože je to zase něco jiného :D:D Skutečně krásná povídka =))
[2]: Wow , dakujem Helie!!! :)))