My brother autistic 1.

Svalnaté telo čiernovlasého mladíka sa nespokojne prehadzovalo na posteli. Z úst otvorených v nemom výkriku sa občas vydralo tiché zakňučanie alebo tlmený vzlyk. Mladý muž sa viac spotil a nechty zaťal do perín.

*flashback*

„Billi,“ uškrnul sa dredatý mladík a pritiahol si k sebe drobučkého čiernovláska. Ten na neho uprel svoje obrovské hnedé kukadlá plné naivnej viery. „Máš ma rád?“ usmial sa a oblizol si dve guličky, ktoré slúžili ako ozdoba jeho plných pier. Chlapec len prikývol a ďalej sledoval svoje staršie dvojča. „To je moc dobre, vieš. Pretože keď sa dvaja ľudia ľúbia, robia spolu pekne veci,“ Zašepkal a vzal chlapca na ruky. „Určite sa ti to bude páčiť,“ vybehol schody a uložil čiernovláska do svojej postele. Zamkol za sebou dvere a nahol sa nad Billa.

„Neboj sa,“ zašepkal a pomaly mu vyzliekol tričko. Ignoroval chlapcov prosebný a nechápavý pohľad. „Neboj sa, Billi. Bude sa ti to moc páčiť,“ šepkal mu klamstvá bez štipky svedomia. Pomaly mu stiahol pyžamové gate a roztiahol mu chudé nohy. Následne si stiahol svoje široké jeansy aj s boxerkami a vzal sa do ruky. Pár krát zapohyboval, kým bez zaváhania prudko prirazil do chlapcovho tela. Ozval sa ohlušujúci výkrik.

*koniec flashbacku*

Čiernovlasý mladík sa s výkrikom posadil a splašene dýchal. Zložil hlavu do dlaní a stisol viečka.

„Odpusť mi to,“ zašepkal a pohľad uprel na dvere, ktoré viedli do izby toho najkrehkejšieho
stvorenia, aké pozná. Potichu vstal a prekĺzol do jeho izby. Pohľad sa mu zastavil na drobučkom telíčku oblečenom v medvedíkovom pyžame. Chlapec sa krčil do klbka a tisol si k sebe malého plyšového medvedíka. Mihalnice sa mu jemne chveli. Spinkal. Tom sa usmial a zakryl ho mäkučkou dekou, ktorú mu sám vyberal. Pohľad sa mu zastavil na výkresoch na stole. Bill nádherne kreslil. Jeden vzal do ruky a prešiel po ňom končekmi prstov. Dokonalý ako vždy. Dokonalý ale nelogický. Chvíľku si prezeral rozptyl farieb kým ho vrátil na miesto. Ešte raz sa pohľadom uistil, či je chlapec v poriadku, a odsunul invalidný vozík nabok. Zavadzal. Zavrel okno a rovnako potichu ako vošiel, aj vykĺzol von.

Zišiel do kuchyne a zažal svetlo. Dal variť vodu na kávu a sadol si k stolu. Opäť zložil hlavu do dlaní a zavrel oči. Dnes má ísť s Billom na vyšetrenie. Mali zistiť, či je na tom jeho malý bráško lepšie, alebo je to stále rovnako zlé. Vlastne v poslednej dobe horšie. Od toho dňa…

Kanvica zapískala. Ozval sa ešte jeden utrápený povzdych, kým rasta chlapec vstal a zalial si kávu. Cukol sa, keď sa pri schodoch ozvalo kňučanie. Málinko sa pousmial a vybehol ich.

„Ahoj Billi,“ Čupol si k chlapcovi na vozíku a pohladkal ho po dlhých čiernych vláskoch.
„Chceš isť so mnou dolu?“ pokúsil sa upútať chlapcovu pozornosť, ale ten len uprene sledoval papier, na ktorý si kreslil. Tom sklamane vydýchol a opatrne ho vzal na ruky. Zbehol s nim do kuchyne a posadil ho na stoličku. Potom zniesol aj vozík a postavil ho vedľa chlapca.
„Spravím ti wafle, Billi?“ skúsil. „Musíš sa napapať pred tým, ako pôjdeme. Neboj. Nebudeme dlho, áno?“ opäť si k nemu čupol, jemne mu dvihol bradu a odtiahol vlásky z tváre. Vyhľadal pohľad Billových dúhoviek. Jeho pohľad bol ale rovnako prázdny ako vždy. Smutne vstal a spravil mu už sľúbené raňajky. Nakŕmil ho a vzal znova do izby kde mu obliekol voľnejšie tepláčky a tričko.

„Tak Billi. Teraz pôjdeme, áno?“ usmial sa na neho. Chlapec dvihol hlavu a ruky natiahol k skicáru na posteli. „Chceš si kresliť?“ usmial sa a podal mu skicár. Chlapec si ho privinul k telu a dvihol očká k Tomovi. Ten sa spokojne usmial a pohladkal ho po jemnom líčku.
„Ak budeš chcieť, stavíme sa aj na hranolky a syr,“ Strapatá hlava len prikývla a Tomovi sa na tvári rozľahol o to spokojnejší úsmev. Vnímal ho.
„Výborne. Tak poďme.“

O hodinu neskôr už Tom tlačil vozík nemocničnou chodbou. Ignoroval koketné pohľady sestričiek.
„Dobrý deň.“ Podal si ruku s Billovím lekárom.
„Tom, Billa dnes vezmeme na CT vyšetrenie.“ Rasta nedôverčivo zamrkal.
„Ale… Myslíte, že to zvládne? Viete on. Má klaustrofóbiu a jedno s druhým.“
„Tom, Keby to nebolo bezpečné, nebudem to riskovať, verte mi,“
„Tak… v poriadku.“ Odpovedal váhavo. Nepáčilo sa mu to.
„Billi?“ čupol si pred neho. „Teraz ťa lekári vezmú na vyšetrenie a potom pôjdeme na tie hranolky, áno? Ale musíš to vydržať.“ Usmial sa na chlapca a dal mu letmú pusu do vlasov. Chlapec ho ale opäť ignoroval a ďalej si kreslil.

Tom chvíľku sledoval vzďaľujúci sa vozík, až pokým sa nezavreli dvere. Sadol si na lavičku a zložil hlavu do dlaní. Čakal. Klesali mu viečka. Prudko sa strhol keď začul krik. Poznal ho. Vyskočil na nohy a rozbehol sa do ambulancie.

autor: Sisa