
„Billi,“ uškrnul sa dredatý mladík a pritiahol si k sebe drobučkého čiernovláska. Ten na neho uprel svoje obrovské hnedé kukadlá plné naivnej viery. „Máš ma rád?“ usmial sa a oblizol si dve guličky, ktoré slúžili ako ozdoba jeho plných pier. Chlapec len prikývol a ďalej sledoval svoje staršie dvojča. „To je moc dobre, vieš. Pretože keď sa dvaja ľudia ľúbia, robia spolu pekne veci,“ Zašepkal a vzal chlapca na ruky. „Určite sa ti to bude páčiť,“ vybehol schody a uložil čiernovláska do svojej postele. Zamkol za sebou dvere a nahol sa nad Billa.
„Neboj sa,“ zašepkal a pomaly mu vyzliekol tričko. Ignoroval chlapcov prosebný a nechápavý pohľad. „Neboj sa, Billi. Bude sa ti to moc páčiť,“ šepkal mu klamstvá bez štipky svedomia. Pomaly mu stiahol pyžamové gate a roztiahol mu chudé nohy. Následne si stiahol svoje široké jeansy aj s boxerkami a vzal sa do ruky. Pár krát zapohyboval, kým bez zaváhania prudko prirazil do chlapcovho tela. Ozval sa ohlušujúci výkrik.
Čiernovlasý mladík sa s výkrikom posadil a splašene dýchal. Zložil hlavu do dlaní a stisol viečka.
stvorenia, aké pozná. Potichu vstal a prekĺzol do jeho izby. Pohľad sa mu zastavil na drobučkom telíčku oblečenom v medvedíkovom pyžame. Chlapec sa krčil do klbka a tisol si k sebe malého plyšového medvedíka. Mihalnice sa mu jemne chveli. Spinkal. Tom sa usmial a zakryl ho mäkučkou dekou, ktorú mu sám vyberal. Pohľad sa mu zastavil na výkresoch na stole. Bill nádherne kreslil. Jeden vzal do ruky a prešiel po ňom končekmi prstov. Dokonalý ako vždy. Dokonalý ale nelogický. Chvíľku si prezeral rozptyl farieb kým ho vrátil na miesto. Ešte raz sa pohľadom uistil, či je chlapec v poriadku, a odsunul invalidný vozík nabok. Zavadzal. Zavrel okno a rovnako potichu ako vošiel, aj vykĺzol von.
Zišiel do kuchyne a zažal svetlo. Dal variť vodu na kávu a sadol si k stolu. Opäť zložil hlavu do dlaní a zavrel oči. Dnes má ísť s Billom na vyšetrenie. Mali zistiť, či je na tom jeho malý bráško lepšie, alebo je to stále rovnako zlé. Vlastne v poslednej dobe horšie. Od toho dňa…
„Ahoj Billi,“ Čupol si k chlapcovi na vozíku a pohladkal ho po dlhých čiernych vláskoch.
„Chceš isť so mnou dolu?“ pokúsil sa upútať chlapcovu pozornosť, ale ten len uprene sledoval papier, na ktorý si kreslil. Tom sklamane vydýchol a opatrne ho vzal na ruky. Zbehol s nim do kuchyne a posadil ho na stoličku. Potom zniesol aj vozík a postavil ho vedľa chlapca.
„Spravím ti wafle, Billi?“ skúsil. „Musíš sa napapať pred tým, ako pôjdeme. Neboj. Nebudeme dlho, áno?“ opäť si k nemu čupol, jemne mu dvihol bradu a odtiahol vlásky z tváre. Vyhľadal pohľad Billových dúhoviek. Jeho pohľad bol ale rovnako prázdny ako vždy. Smutne vstal a spravil mu už sľúbené raňajky. Nakŕmil ho a vzal znova do izby kde mu obliekol voľnejšie tepláčky a tričko.
„Tak Billi. Teraz pôjdeme, áno?“ usmial sa na neho. Chlapec dvihol hlavu a ruky natiahol k skicáru na posteli. „Chceš si kresliť?“ usmial sa a podal mu skicár. Chlapec si ho privinul k telu a dvihol očká k Tomovi. Ten sa spokojne usmial a pohladkal ho po jemnom líčku.
„Ak budeš chcieť, stavíme sa aj na hranolky a syr,“ Strapatá hlava len prikývla a Tomovi sa na tvári rozľahol o to spokojnejší úsmev. Vnímal ho.
„Výborne. Tak poďme.“
O hodinu neskôr už Tom tlačil vozík nemocničnou chodbou. Ignoroval koketné pohľady sestričiek.
„Dobrý deň.“ Podal si ruku s Billovím lekárom.
„Tom, Billa dnes vezmeme na CT vyšetrenie.“ Rasta nedôverčivo zamrkal.
„Ale… Myslíte, že to zvládne? Viete on. Má klaustrofóbiu a jedno s druhým.“
„Tom, Keby to nebolo bezpečné, nebudem to riskovať, verte mi,“
„Tak… v poriadku.“ Odpovedal váhavo. Nepáčilo sa mu to.
„Billi?“ čupol si pred neho. „Teraz ťa lekári vezmú na vyšetrenie a potom pôjdeme na tie hranolky, áno? Ale musíš to vydržať.“ Usmial sa na chlapca a dal mu letmú pusu do vlasov. Chlapec ho ale opäť ignoroval a ďalej si kreslil.
Tom chvíľku sledoval vzďaľujúci sa vozík, až pokým sa nezavreli dvere. Sadol si na lavičku a zložil hlavu do dlaní. Čakal. Klesali mu viečka. Prudko sa strhol keď začul krik. Poznal ho. Vyskočil na nohy a rozbehol sa do ambulancie.
autor: Sisa
och nie …chudiatko:(
prvni dil a ja mam slzy v ocich… to neni fer 🙁
Díl je to krátký, ale i za tu krátkou dobu mě dokázal přesvědčit, že si další díl určitě budu chtít přečíst. O autistických dětech jsem toho hodně slyšela a vážně mě zajímá, jak se o Billyho Tom stará, když je chudáček taky autistický. Je to smutný osud. Bohužel takových dětí je podle mě víc, než je zdrávo. Vlastně bych byla raději, kdyby ta nemoc vůbec nebyla. Komplikuje život nejen těm chudáčkům, ale i lidem okolo. Nejhorší je, když k autistickému dítku přijde někdo, kdo o tom vůbec nic neví. Doufám, že to bude pokračovat dobře, jinak asi skapu. Už se těším na další díl.
Smutný diel, je mi Billa hrozne ľúto. Je mi ľúto aj detí ktoré naozaj trpia autizmom. Teším sa na další diel.
Krásny diel a poviedka vyzerá byť veľmi zaujimavá…ďalší diel si na 1000000% prečítam !
Uah Sisa,zabíjíš mě..♥
pááání.. nemožu se dočkat dalšího dílu.. doufám že bude brzo.. 🙂
jak já miluju všechna ta roztomilá slovenská slova jako čupol si, uškrnul, bruško, drobučký, páčit se, klamstvá.. 🙂 to může být povídka sebe smutnější, ale já se u těch slovíček vždycky usměju. 🙂
To je tak smutná povídka,moc hezký rvní díl. Skvělej nápad.
🙂
Mrzí ma, že Tom Billovi urobil niečo tak hrozné. No teraz sa stará príkladne. Som zvedavá ako to teda bude ďalej. Som rada, že nemusím čakať 🙂 že je poviedka dokončená.
Tuhle povídku jdu číst už podruhe moc se mi líbi.