My brother autistic 7.

To dievča zakryté plachtou poznal. Bola to ona. Blondínka zo včera. Prudko otočil hlavu a stisol viečka. To snáď nebolo možné.
„Poznáte ju?“ spýtal sa detektív. Tom sa nezmohol na nič iné ako prikývnutie.
„Chcem ísť za Billom a domov.“
„To nepôjde. Musíme spísať zápisnicu. Odkiaľ to dievča poznáte? Ako sa volala?“
„Ja neviem… neviem!“ kríkol, až sa po ňom pár policajtov otočilo. „Videl som ju včera z okna. Prenasledoval ju nejaký muž, ale kým sa som na ňu stihol zakričať, zmizli.“ Odpovedal ticho chlapec a skľúčené sa zadíval na policajne auto. „Zbláznim sa z toho. V poslednom čase sa dejú nejaké divne veci. Ja… môj brat… mysleli by ste si, že som sa zbláznil.“

„Viete, Tom. Možno, by potreboval špeciálnu starostlivosť, ktorú mu vy nemôžete dať.“
„Čo tým chcete povedať?“ zavrčal chlapec a vyčítavo sa zadíval na policajta.
„Tom, pochopte to. Takto zničíte aj seba. Ubližujete si. Ak sa niečo stane vám, čo bude s vašim bratom? Bolo by to lepšie pre vás oboch.“

Chlapec na chvíľu zaváhal. Možno, možno má skutočne pravdu. Možno bude Billovi skutočne lepšie, ale čo ak nie? Čo ak mu tam ublížia, tak ako kedysi on?
„Nie! Nedám ho do žiadneho hlúpeho ústavu! Zavezte nás domov! Hneď!“ opäť kríkol po detektívovi.
„Musíte ísť so mnou na stanicu, aby sme spísali zápisnicu. Potom môžete ísť s bratom domov, ale v najbližšej dobe nesmiete opustiť mesto.“ Odpovedal mu ticho Fischer a vzal ho do auta k Billovi. Chlapec sa k staršiemu dvojčaťu okamžite pritúlil a ticho zavrel oči.

Tomov pohľad smeroval z okna niekam veľmi ďaleko. Nevnímal cestu, len nemo sledoval krajinu a ticho rozmýšľal. Do tela sa mu zakrádal strach. Stále viac a viac. To, čo sa v poslednej dobe dialo… Nevedel si to vysvetliť a zo dňa na deň sa viac desil nasledujúceho rána. Čo sa ešte má stať.

Auto zastavilo pred policajnou stanicou a on bol nútený vystúpiť. Ošil sa. Stále mal na sebe len pyžamové nohavice a tenkú mikinu, ktorú si následne aj tak hneď vyzliekol a navliekol ju na Billa, ktorý bol taktiež stále len v pyžamku. Vzal ho na ruky a zamieril do vnútra stanice.
Držali ich tam takmer do večera. Bill už dávno spal na policajnom gauči neďaleko Toma a ten zaťato sledoval svoju kávu v umelohmotnom kelímku, ktorú neustále miešal a vytváral tak pre neho veľmi zaujímavý vír.

„Pán Kaulitz.“ Skúsil to znova Fischer. „Tom.“
Chlapec k nemu zdvihol utrápený pohľad. „Nechajte nás už ísť.“ Zavrtel vyčerpane hlavou a zadíval sa prosebne na policajta.
„Tom. Viete, že to nejde. Potrebujeme vašu výpoveď.“ Chlapec sa znova ošil a nakoniec teda prikývol.

„Takže, odkiaľ ju poznáš.“ Mark systematicky prešiel na tykanie. Vykanie už nemalo význam. „Čo sa tam stalo? Môžeš mi veriť.“
Tom prudko vydýchol a zlomene sa na neho zadíval. „Videl som ju. Z okna. Chcel som na ňu zakričať, ale keď som sa znova pozrel, bola aj s tým mužom preč.“
„Kde preč? S akým mužom?“
„Sledoval ju muž. Nebola s ním. On… akoby ju chcel… prepadnúť.“
„Volal si políciu?“
„Nie! Neverili by mi a potom… to s Billom.“ Zložil hlavu do dlaní. Mal na krajíčku. Hlava mu išla prasknúť. Bol unavený a vyšťavený. Potreboval si oddýchnuť. Tak zúfalo.

„Čo sa stalo s Billom?“
„Ja… počul som rozbíjať sa okno a… on tam nebol. Hľadal som ho, ale… nemohol som ho nájsť, až… potom pri vás.“

Policajt súcitne prikývol a zadíval sa na kolegov. „Nechajte nás.“ Zaprosil, a keď sa za ním zavreli dvere, chytil mladého muža za bradu a donútil ho dívať sa mu do očí.
„Sme tu sami. Prisahám, že sa pokúsim veriť vá… ti. Veriť ti.“
Chlapec sprudka vydýchol. Zadíval sa na brata.

„Začalo to veľmi dávno. Boli sme ešte deti…“

autor: Sisa