Tak, je tu posledný diel :-)Musím priznať, že koniec ma samú prekvapil xD Mala som pripravené dve varianty – dobrý a zlý, a nakoniec sa to napísalo samo a obidva moje plány padli jak domček z kariet a dopadlo to tak, ako to dopadlo :-)Úprimne? Koncom som si neni vôbec istá, ale budiž 🙂 Nebudem to siliť a písať to nejak, jak to necítim 🙂 Takže užite si posledný dielik a o pár dní ešte epilóg 🙂 Sisa

„Bill!“ zašepkal a jemne sa ho dotkol. Bol tak ľadový. „Bill!“ skríkol znova a zo srdca mu spadol obrovský balvan, ako náhle sa jeho oči otvorili. Tom sa na okamih zarazil. Akoby nepatrili Billovi. Nie. Určite mu nepatrili! Boli čierne ako smola. Bolo v nich niečo zlé. Niečo, čo ubližovalo. Niečo, čo túžilo po krvi.
Tom prudko zoskočil z postele a docúval až ku dverám. Skúsil otvoriť, ale boli zamknuté. Oprel sa o ne chrbtom a sledoval Billovu približujúcu sa postavu. Chlapec stál necelý meter pred ním, keď sa rozleteli balkónové dvere a dnu vkĺzla ďalšia osoba. Teplota v miestnosti okamžite klesla na bod mrazu.
Zobudilo ho niečo mokré, dopadajúce na jeho tvár. Priložil na to prsty a opatrne rozlepil oči. Zakňučal. Hlava mu treštila a videl rozmazane. Chvíľu trvalo, kým dokázal zaostriť na postavu pred sebou. Čierne vlasy spoznal okamžite.
„Bill!“ pevne ho objal, ale zarazil sa. Niečo bolo zle. Niečo tam bolo navyše. Opatrne sa odtiahol a zalapal po dychu. Až teraz si poriadne prezrel celé jeho kľačiace telo. Bol nahý. Hlavu mal sklonenú, vlasy mu skrývali tvár a na jeho chrbte, na jeho chrbte boli krídla. Čierne krídla. Sedel chrbtom k balkónovým dverám, a tak jeho veľké krídla zabraňovali slnečným lúčom dostať sa až k nemu. Bol to… pohľad pre bohov. Tie obrysy. Každé jedno pierko.
„Bill. Čo sa to deje. Kde je on a… čo tvoje krídla?!“ šepkal. Bál sa zvýšiť hlas. Chlapec k nemu pomaly dvihol čiernohnedé zreničky.
Krajina za oknami sčernela, no v miestnosti bol stále dostatok svetla. Vonku sa rozpršalo a tmu pretínal jeden blesk za druhým. Miestnosť sa opäť ponorila do príšernej zimy. Všetko naokolo pohltil lad.
„Zabil si ho. Mohol sa narodiť len jeden z vás a bol si to ty.“ Ozval sa opäť mrazivý hlas a Tom uprel pohľad druhým smerom. Zasa on.
„Kto kurva si?!“ skríkol.
„Som všetko. Celý vesmír. To, čomu hovoríte diabol, ale taktiež to, čo voláte Boh. Som pán a stvoriteľ všetkého, čo vidíš, a prišiel som si pre neho. Patrí mi. Len sa pozri na tie oči. Vidíš ich? Tu oddanosť a vzdor, tú lásku a tú nenávisť, to dobro a to zlo. To šťastie a výčitky? Ten život a smrť? Je tam všetko. Všetko, čo cítiš. Všetky tvoje pocity sa odzrkadľujú v jeho očiach. Dokážem v ňom čítať ako v otvorenej knihe. Si mu oddaný na milosť a nemilosť, ale vzdoruješ. Miluješ ho z celého srdca, ale rovnako ho nenávidíš. Si dobrý človek, ale vo vnútri si diabol. Si šťastný, že žiješ ale vyčítaš si, že on kvôli tebe zomrel. Na povrchu žiješ, ale vo vnútri, vo vnútri si mŕtvy.“
„Nie! O čom to rozprávaš? Toto všetko je len hlúpy sen rovnako ako tie ostatné, a ja, ja sa zobudím! S Billom v náručí a všetko bude v poriadku!“
„Áno, Tom. Je to sen. Celý tvoj doterajší život bol sen. Je to sen, a keď sa prebudíš, zabudneš. Vstaneš a pôjdeš zaniesť jednu snehovo bielu ružu na hrob svojho nikdy nenarodeného brata. Povieš mu o svojom sne, a keď večer zavrieš oči, toto všetko sa zopakuje.“
„Nie! To, to nie je pravda!“ Chlapec zúfalo zložil hlavu do dlaní a po tvári sa mu rozutekali slzy. „On žije! Musí! Milujem ho!“ kríkol. „Milujem môjho Billa.“
„Presne tak. Miluješ svojho nenarodeného brata. Miluješ ho zakázanou láskou, a to je váš hriech. Hriech vás oboch. Pýtam sa ťa posledný krát. Dám ti na výber. Chceš byť šťastný s Billom? Chceš ho držať v náručí a bozkávať aj za cenu, že jeho duša skončí v pekle, alebo sa s ním rozlúčiš a dopraješ mu nebo? Budeš trpieť ty, alebo on? Vyber si…“
„Chcem ho… objať, naposledy… povedať mu, že ho milujem. Dovoľte mi to, prosím.“ Zašepkal a dvihol k ním pohľad.
Muž pomaly prikývol a telo čiernovlasého anjela dopadlo bezmocne na kolená. Tom sa k nemu okamžite vrhol a jeho bezbranne telíčko pritisol k sebe.
„Billy. Milujem ťa.“ Zašepkal. „Milujem ťa najviac na svete. Odpusť mi to. Prosím. Prosím, odpusť mi všetko, čím som ti ublížil.“ Jemne za bradu pozdvihol jeho tvár a so všetkou nehou a láskou, čo v sebe našiel, pritisol jeho pery na chlapcove. Bill mu opatrne vyšiel v ústrety. Tma okolo nich sa zmenila na svetlo. Búrka ustala a zima pomaly ustúpila. Rovnako, ako Billove krídla zmenili farbu z čiernej na bielu. Bozkávali sa dlhé minúty, kým sa Tom zadýchane odtiahol. Zadíval sa do dvoch zlatohnedých očí.
autor: Sisa
ty bláho tak tohle byl mazec…. sice jsem říkala že autistu nedočtu ale nakonec jsem se doetla az k dnesnimu dilu….. smekám ti Siso 🙂
Skončilo to moc pěkně,ale myslela jsem že zůstanou spolu.
Tohle… to je… ani nevím, jak vyjádřit, co všechno v tenhle moment cítím. Je to skvělý, ale příšerný zároveň, nepochopte to zle. Jsem zvědavá na poslední díl týhle povídky. Počítám, že ještě nějaký bude, ne? Tady u tý se KONEC nikde nepíše, tudíž počítám s ještě alespoň jedním dílem 😉
[3]: Tak jsem si dodatečně teď přečetla úvodní komentář 😀 Pokud to teda je poslední díl a pak bude epilog, trochu mě zmátlo chybějící slovo Konec, ale budiž. Každopádně tohle zakončení je sice smutné, ale ne tak docela, protože je tu pořád ta vidina, že spolu jednou budou… a kdo ví, co přinese epilog 😉