Constuprate

autor: Sisa

„Billy?“ usmial sa mladý podnikateľ a jemne prehrabol čierne vlásky. Chlapec sa nespokojne pomrvil a nahlas zívol. O pár sekúnd neskôr sa jeho čokoládové oči otvorili a zadíval sa na svojho priateľa.

„Hmm?“

„Vstávaj. Je dvanásť, miláčik. Pôjdeme naopak, hm?“ usmial sa podnikateľ opäť, v snahe dostať svojho milenca z postele. Vyžadoval si jeho pozornosť. Chýbala mu.

„Dvanásť?! Do riti!“ čiernovlások prudko vyletel z postele. “ Mal si ma zobudiť skôr! O jednej sa mám stretnúť s Erikom na káve!“

„Počkaj, čo?“

„Si snáď hluchý, Tom? O hodinu mám stretnutie s Erikom.“ Odsekol čiernovlások a stratil sa vo dverách kúpeľne.

„Kto je Erik?“ zamumlal Thomas zaskočene, ale odpovede sa nedočkal. Sklúčene vydýchol a posadil sa na posteľ. Pretrel si oči. Nechápal, čo robil zle.

Akoby to bolo včera, si pamätal, ako ho našiel na ulici. V tmavej špinavej ulici. Sedel tam vedľa kontajnerov s odpadkami, doudieraný, zúbožený, vychudnutý v starých dotrhaných šatách. Vypadal strašne, no jeho oči ho okúzlili už na prvý pohľad. Nedokázal jednať inak, ako jednal. Vzal ho k sebe domov. Postaral sa o neho. Dal mu domov, pozornosť, lásku a…

„Miláčik? Tomi?“ prihnal sa späť ako uragán s kúzelným úsmevom na perách. „Erik je len kamarát. Nikdy by som ťa nepodviedol. Veď to vieš.“ Áno, vedel. Vedel, že každé jedno jeho stretnutie na kávičke s mužom vždy iného mena končí v jeho posteli búrlivým sexom. Vedel to, ale… mohol ho vyhodiť? Jeho srdce od prvého okamihu, kedy to doráňané stvorenie uvidel, bilo len pre neho. Ak by ho od seba vyhnal… neprežil by to.

„Viem.“ Odpovedal ticho a pokúsil sa o úsmev. Nebol úprimný. Práve naopak. Trpký, smutný, plný horkosti a bolesti. Billovým očiam to neuniklo, a tak mu na pery vtisol drzý bozk. Možno ako útechu.

„Tak ahoj!“ kríkol ešte a dvere sa za ním zabuchli.

Tomove oči sa zaplnili slzami. Trpel. Miloval ho Bill, alebo s ním bol len kvôli tisíckam eur, ktoré každý deň míňal? Končekmi prstov prešiel po zamatových prikrývkach. Dnes v noci sa spolu opäť milovali, ale bolo to skutočné milovanie, alebo len prachobyčajný sex? Poznal len jedinú možnosť, ako to zistiť. Vstal a vytočil telefónne číslo.

„Pri telefóne doktor Hofman, ako vám pomôžem?“

„Dobrý deň, doktor, tu je Kaulitz. Tom.“

„Oh, pán Kaulitz. Dávno sme sa nepočuli, ako sa máte?“

„Ďakujem, dobre. Viete, mám jednu žiadosť, pán doktor.“

„Samozrejme, hovorte.“

„Ide o zlatú kartu k jednému z mojich účtov.“

„Účet vášho priateľa? Samozrejme, stalo sa niečo? Ukradli vám ju?“

„Nie, nie, všetko v poriadku, ale… chcel by som ju zablokovať. Vlastne celý účet.“ Doktor chvíľu váhal.

„No, samozrejme, pán Kaulitz. Hneď sa do toho pustím, ak ste si istý.“ Tom zneistel. Zadíval sa na veľký obraz zavesený na stene. Nachádzala sa na ňom Billova tvár. Jeho krásny široký úsmev…

„Som!“

***

„To… to nemyslíš vážne, že odchádzaš… ale predsa… milujeme sa a… ja som… myslel som, že sme rodina… nemôžeš ma len tak opustiť.“ Tom koktal jedno slovo za druhým a neveriacky sledoval, ako si mladý čiernovlások balí svoje veci.

Bill sa zastavil a zadíval na svojho doterajšieho živiteľa.

„Pozri, Tom. Bol si fajn, aj v posteli to ušlo, ale ja nie som žiadna domáca panička. Potrebujem vzrúšo, adrenalín. Nie skysnúť tu s tebou.“ Dokončil svoj monológ a vzal kufor plný jeho vecí, nakúpených za Tomove peniaze.

„Ale… ale… ja sa ti predsa môžem postarať o adrenalín, ak chceš,“ nevzdával sa.

„Nie nechcem! Mám ťa plné zuby! Si nudný a hnusíš sa mi!“ odsekol Bill naposledy, tesne pred tým, ako sa za ním zabuchli dvere vily.

Tom zostal stáť na mieste. Po tvári mu stekali slzy. Pevnejšie v ruke stisol krabičku tesne pred tým, ako dopadla na zem a z jej vnútra sa vykotúľal zlatý prstienok.

***

Billove oči skúmavo tekali po už na prvý pohľad zrujnovanej vile. Poznal ju tak dôverne. Previnilo sklopil pohľad a prešlapol, kým sa po prvý krát odhodlal vstúpiť do ruín domu. Bolo to horšie, ako si myslel. Krásna drevená a mramorová podlaha, v ktorej kedysi vídaval svoj odraz, bola zničená, steny pokryte plesňou a nábytok rozlámaný. Vykročil na točené schodisko a potichu si prezrel každú jednu izbu kedysi nádherného domu. Či chcel alebo nie, ten pohľad ho bolel viac, ako si bol ochotný pripustiť. Dovolil jednej malej slze skĺznuť po dokonale namaľovanej tvári a schody opäť prudko zbehol, s úmyslom dom okamžite opustiť, ale jeho pohľad upútalo niečo, čo mu to tak ľahko nedovolilo. Malý ligotajúci sa predmet, zapadnutý pod rozbitým stolíkom. Popotiahol a pomaly k nemu natiahol dlaň. Prstienok, dokonca s jeho menom. Stisol viečka a pevne ho stisol v dlani. Zatúžil vrátiť čas…

autor: Sisa