Solitude

autor: Sisa

Slané potôčiky sĺz stekali z jeho tváre a dopadali na biely laní krk, kde sa miesili s krvou. Tak sladkou a horúcou.

Silne stisol viečka a jeho ústa opustil tichý vzdych. Tá chuť sa mu stále rozlievala na jazyku. Celé jeho telo kričalo a žiadalo si viac a viac. Len jeho srdce ticho mlčalo a plakalo spolu s ním.

Pozbieral všetok zbytok síl a odtrhol sa od vyhasínajúceho tela vo svojom náručí. Jazykom obkrúžil svoje vlastné krvavé pery a zahľadel sa do privierajúcich očí.

„Bill.“ Zašepkal ich majiteľ ticho. Dával do jeho mena všetky zbytky posledných síl.

„Bude to dobré.“ Zašepkal oslovený potichu a jemne mu odhrnul z tváre zlaté vlasy. Nastalo ticho. Mučivé hrobové ticho. Nebolo počuť nič. Dokonca ani náznaky dychu či tlkotu srdca.

Upír zlomene stisol viečka a pritisol si chlapcove chladné telo pevnejšie k tomu svojmu, ľadovému.

Zaklonil hlavu a s tichým vzdychom sa zadíval na mesiac. Bol zviera a vedel to. Veľké zviera, ale aj ten najkrutejší netvor niečo potreboval. Možno pochopenie, možno lásku.

Na jeho perách sa objavil úsmev, keď sa telo pod ním pohlo a dva ostré tesák sa mu zahryzli do zápästia.

On tú svoju už našiel.

autor: Sisa