autor: Jasalia
Zdravím všetkých! Takže – možno niektorým z vás bude moje meno povedomé. Áno, občas som sa dokopala napísať aj nejaký ten komentík. A nie vždy bol tento komentár pozitívny. Teraz vám dávam možnosť mi to vrátiť aj s úrokmi! :-p Ak vás teda neodradí, že je poviedka písaná v Slovenčine. Tak… príjemné čítanie!
Tri dni pred Vianocami začalo snežiť. Tom sa dovtedy akejkoľvek vianočnej nálade úspešne vyhýbal, ale zasnežené Vianoce boli niečím, čomu nedokázal odolať ani on. Teda, niežeby mal niečo proti Vianociam ako takým. Len… Tráviť ich sám nebolo niečo, čo by mu dodávalo na radosti a veselosti. A tak sa ich snažil radšej ignorovať.
Tom vlastne poriadne Vianoce nikdy nezažil. To, čo bolo predtým, keď bol ešte malý, si vôbec nepamätal. A potom, po rozvode rodičov, sa jeho otec síce snažil vytvoriť preňho akú – takú Vianočnú náladu, ale bolo jasné, že to nie je nič preňho a že to robí len nasilu. Kúpil im akýsi maličký umelý stromček, ktorý postavil na skrinku a ozdobil ho pár nie veľmi vkusnými ozdobami. Darčeky neboli nikdy moc drahé, a hlavne to nebolo niečo, čo by sa hodilo vtedy päťročnému chlapcovi. A potom šesťročnému, sedemročnému, osemročnému… Jednoducho sa nikdy nevedel trafiť. Áno, spočiatku sa aj snažil, svojho syna miloval, no postupom času to jednoducho vzdal a keď bol Tom už starší, radšej ho vzal do obchodu, nech si niečo vyberie. Taký dar sa však už pod stromček nedostal. V tej dobe však už ten stromček pripomínal skôr akúsi zelenú kefu, niektoré vetvičky už ani nedržali hore a polovica svetielok nesvietila. Po tom, čo Tom dostal po prvý krát ako darček len obálku s peniazmi, rozhodol sa, že ďalší rok sa už so stromčekom ani nebude obťažovať. A jeho otec si to vlastne takmer ani nevšimol. Snáď iba vtedy, keď mu nemal kam položiť ďalšiu obálku.
No a večere? Jeho otec nebol ktovieaký kuchár a o nejaké varenie doma sa ani nepokúšal. Zemiakový šalát priniesol hotový z obchodu a hoci sa pokúšal o pečenú hus, tá bola suchá a tvrdá. Keď potom väčšinu husi vyhodil, rozhodol sa na ďalší rok priniesť len grilované kurča z nejakého stánku. Vraj aby to bola zmena oproti bežnému pečenému, ktoré ešte ako tak zvládal urobiť v priebehu roka. Zákusky, štrúdľa aj kompót, všetko bolo hotové z obchodu. A hoci Tom miloval sladké, veľmi rýchlo prišiel na to, že žiadne trvanlivé pečivo zo supermarketu sa tomu domácemu nemohlo vyrovnať. A tak zatiaľ čo doma zakusoval to obchodové, ticho pritom závidel svojim spolužiakom, ktorí mali doma to domáce. Občas ho doniesli aj do školy, ešte pred Vianocami, aby sa podelili so spolužiakmi či ponúkli učiteľku nejakou domácou špecialitkou. Tom nikdy nepriniesol nič, a tak sa mu jeden rok dokonca stalo, že sa nad ním niekoľko spolužiačok „zľutovalo“ a zozbierali mu medzi sebou zbierku domácich zákuskov. Keď mu ich dávali, hanbil sa ako pes a zároveň sa hneval na otca i na ne. Takmer ich vyhodil, no v poslednej chvíli si to rozmyslel. Doma si ich odložil až do štedrej večere. Keď ich potom vytiahol a začal ich jesť, tajne si pri tom zotieral slzy, ktoré mu stekali po tvári. Nebolo to fér. Ďalší rok deň pred vianočnými prázdninami šiel radšej za školu. Od otca potom žiadal napísať ospravedlnenku. Tomu sa to samozrejme nepáčilo, ale keď mu vykričal, že tam nešiel preto, aby ho zas neponížili, ospravedlnenku dostal. Rok na to jeho otec zaplatil nejakej kolegyni a koláče doniesol od nej. Tom vtedy po prvý krát doniesol do školy vlastné koláče, no mali preňho akúsi horkú príchuť.
Na ďalší rok si jeho otec našiel akúsi priateľku. Na Štedrý deň ju dokonca priviedol k nim domov, vraj aby mali poriadne rodinné Vianoce. No tá žena nemala práve rodinné cítenie. O nejakú výzdobu sa nijak zvlášť nezaujímala a o varenie tiež nie. Jej hus síce bola o niečo chutnejšia ako tá od jeho otca, ale šalát bol stále z obchodu. Rovnako ako koláče. Nekonali sa ani žiadne vianočné tradície či poriadne darčeky. Vlastne… Darovala mu autíčko. Mal vtedy už trinásť a to autíčko bolo, povedzme, dosť nevhodný darček. Zo slušnosti poďakoval a darček odložil niekam, kde ho nebolo moc vidno.
O rok neskôr sa jeho otec na večeru odpratal z domu úplne. A sám. Len požiadal syna, aby nič nevyviedol a poprial mu veselé Vianoce. No vážne vtipné. Pre Toma ale vtipné boli. Na chvíľu. Poriadne sa vtedy opil. Keď potom ráno objímal záchodovú misu, už sa mu to také vtipné nezdalo. Vtedy sa zaprisahával, že sa už nikdy neopije. Bol taký mladý a hlúpy. No tak či tak, než sa vrátil jeho otec, už bol viac – menej v poriadku. Všetko upratal a šiel si ľahnúť. V ten deň sa však rozhodol, že už na svojho otca kašle.
V pätnástich sa už s otcom ani nesnažili predstierať, že sú nejaké sviatky. V šestnástich ich už ani nestrávil doma – bol vonku so svojou partiou a popíjal. V sedemnástich bol pozvaný do domu otcovej novej priateľky. Bola to rozvedená matka dvoch detí. A pre Toma to boli ti najhoršie Vianoce, aké kedy zažil.
Volala sa Katrin, a keď sa s ňou jeho otec zoznámil, úplne ho to zmenilo. Začal sa o seba omnoho viac starať, voňal sa, žehlil si oblečenie, pravidelne sa holil… V polovici decembra osobne vyupratoval celý byt, a dokonca zaplatil aj ktorejsi susedke, aby u nich poumývala okná a oprala závesy a záclony. Toma to šokovalo a vyľakalo, myslel si, že si ju chce nasťahovať k nim domov. On ju však priviedol domov len preto, aby ich zoznámil. Katrin sa totiž rozhodla pozvať ho na Vianoce k nim. A keďže Jörg vedel, že Tom by sa s ňou nestretol len tak niekde na ulici, zariadil to takto. Pre Toma bolo o to ťažšie to pozvanie odmietnuť. Tá Katrin sa mu páčila. Vyžarovala z nej skutočná pohoda a Tomovi bolo hneď jasné, čím jeho otca tak zaujala. A hoci by to nikdy nepriznal ani sám pred sebou, v tej chvíli, keď súhlasil s pozvaním, možno aj on sám dúfal, že konečne prežije skutočné Vianoce.
V ten deň si aj on obliekol vyžehlené tričko a svoje dredy si zopol do relatívne slušivého chvosta. A rozhodol sa sekať dobrou. Veď tá žena nemohla za to, aký mal vzťah so svojím otcom. A tak prišli k nej. Už na vchodových dverách ich privítal parádny vianočný veniec, ktorý dával všetkým najavo, že v tomto dome sa vyznávajú tradície. Pani domu ich vrelo privítala, vzala im bundy a keď si vyzuli topánky, dokonca dostali aj papuče. Tom sa v nich cítil trochu trápne, niečo také nemal na nohách už roky, no keďže bol na návšteve v rodine, kde mali papuče všetci, rozhodol sa to neriešiť.
Vošli do obývačky a Tom takmer vyvalil oči. Už v chodbe si všimol drobné náznaky výzdoby, no to, čo videl tu, videl hádam len v amerických filmoch. Všade svetielka, sviečky, vetvičky, na gauči vianočný poťah, vianočné obliečky na vankúšikoch… a v rohu miestnosti obrovský, nádherne vyzdobený vianočný stromček. Teda, možno nebol až taký obrovský, no oproti tomu, čo mávali oni doma, obrovský bol. Na stole, na vianočnom obruse trónili sklenené svietniky s vianočným motívom zimnej krajinky. Rovnaké motívy však mal aj väčší podnos s ovocím a poschodový etažér so zákuskami. Domácimi zákuskami. Tomovi sa pri pohľade na ne zbehli slinky, no zároveň sa mu stiahlo hrdlo.
„Usaďte sa, dáte si kávu? Alebo čaj? Alebo čokoľvek? Prepáč, Tom, neviem, čo máš rád, ale cez sviatky máme vždy väčší výber, isto si niečo vyberieš,“ uistila ho Katrin s úsmevom a čakala, kým si niečo vyberú. Jörg odmietol s tým, že si dá neskôr a on požiadal len o trochu vody. O chvíľu už pred ním stál vysoký pohár s perlivou minerálkou. Katrin ho ešte ponúkla, aby si pokojne vzal zákusok, ak dostane chuť a ospravedlnila sa s tým, že ide vytiahnuť z rúry hus, aby trochu vychladla. Jörg sa okamžite ponúkol, že pôjde s ňou a Tom v obývačke osamel. Chvíľu načúval zvukom v byte a už chcel vstať z pohovky, keď sa dvere na obývačke opäť otvorili a v nich sa objavila Katrinina hlava.
„Zabudla som. Ak chceš, vypnem tie koledy a pokojne si zatiaľ zapni televízor. Máme celkom dobrý výber programov a pod televízorom je v skrinke aj slušný výber filmov. Pusti si, čo chceš,“ usmiala sa naňho, no on len pokrútil hlavou. Chcel jej niečo odpovedať, ale uvedomil si, že má v hrdle akúsi hrču, ktorá mu bráni rozprávať. Uvoľnil si hrdlo a pokrútil hlavou.
„Nie, nevadí mi tá hudba. Doma to nepočúvame,“ priznal sa a trochu sa na ňu usmial. Katrinin úsmev sa ešte rozšíril a jej hlava zmizla. Tom osamel. Po chvíľke vstal a pobral sa na dôkladnejšiu prehliadku miestnosti. Prechádzal sa popri poličkách a nábytku, aby si mohol obzrieť rôzne vianočné figúrky, vetvičky, obrúsky a iné drobnosti, pripomínajúce sviatočnú náladu. Postupne prešiel až k nádherne vyzdobenému stromčeku. Zblízka si obzeral tie zaujímavejšie ozdoby. Väčšina bola sklenená a rozhodne mu nepripomínali nič z toho, čo vídaval povešané na stromčekoch v obchodoch a výkladoch. Na niektorých si všimol zvláštnu patinu a tak pochopil, že tie ozdoby sú zrejme už dosť staré. Napriek tomu sa mu zdali krásne. Celá miestnosť pôsobila domácky a útulne, omnoho príjemnejšie ako tie v televízii. Na okne boli zavesené girlandy a okenné tabule boli postriekané umelým snehom. Pri lepšom pohľade von oknom si ale všimol, že vonku skutočne sneží. Bolo to prekvapenie, pretože to bol prvý sneh toho roku.
Hudba v reproduktore umiestnenom na skrini zrazu zosilnela. Katrin si zrejme pridala zvuk na obľúbenej skladbe. Dvere na obývačke sa otvorili a dnu vošla Katrin aj s jeho usmievajúcim sa otcom. Toma pohľad na otca prekvapil. Zdal sa mu šťastný. Skutočne šťastný. Takého ho ešte nikdy nevidel. Katrin ho láskyplne pohladila po dredoch a starostlivo sa naňho usmiala.
„Všetko v poriadku? Nie si hladný? Večera bude o chvíľu, ale…“
„Nie, ďakujem, to vydržím,“ odpovedal jej Tom a nenápadne sa od nej odtiahol. To pohladenie bolo príjemné, ale on na to nebol zvyknutý. A ani si zvykať nechcel. Aférky jeho otca nikdy nemali dlhé trvanie. A hoci táto vyzerala vážnejšie než ktorákoľvek predtým, preňho to aj tak nič neznamenalo. Otcov život už dávno nebol súčasťou toho jeho, hoci sa zdalo, že jeho priateľka má iný názor.
„Dobre,“ prikývla žena a ruku stiahla. Zrejme si uvedomila, že mu to nie je príjemné, no rozhodla sa to neriešiť. „Kay s Andreou prídu o chvíľu a potom sa pustíme do jedla. Kay a Andrea sú moje deti z predchádzajúceho manželstva. Celý deň trávia s otcom, ale na večeru chodia domov. Prestriem zatiaľ na stôl a hneď, ako prídu, pustíme sa do večere,“ vysvetlila mu otcova priateľka a on prikývol, že rozumie. Vedel, že má dve deti. Ak by to aj náhodou nevedel od otca, ktorý mu ešte doma aj celou cestou sem prízvukoval, že sa má chovať slušne a neurobiť mu hanbu, zistil by to podľa spoločných fotiek, rozmiestnených rôzne po byte.
„Môžem vám nejako pomôcť?“ ozval sa o chvíli, keď si uvedomil, že by to asi mal urobiť. Nie že by vedel niečo o prestieraní a tak, ale patrilo sa pomoc aspoň ponúknuť. Cítil sa tu sám, v prázdnej obývačke cudzieho domu. Katrin to asi vycítila, lebo prikývla a odviedla ho do kuchyne.
„Máme to tu trochu improvizované. Nemávame moc hostí,“ priznala, keď mu pohľad padol na stôl provizórne odsunutý od steny a miesto, kde klasickú kuchynskú stoličku nahrádzala tá od počítača. Tom prikývol, že rozumie a ďalej len ticho čakal, kým mu zadala robotu. Jörg si odsunul stoličku ďalej od stola k stene, aby nezavadzal, a Katrin mu na stôl nakládla niekoľko tanierov rôznych veľkostí.
„Na spodok veľké, potom polievkové a navrch dezertné,“ pokynula mu a on začal taniere ukladať na pripravené podložky. Tých bolo päť a všetky boli rovnaké, čo naznačovalo, že sa Katrin na dnešný deň pripravila. Kým bol hotový, stihla mu na stôl povyberať príbory a po jeho zúfalom pohľade mu vysvetlila aj to, ako ich správne rozmiestniť. Nakoniec nasledovali ešte poháre a servítky, opäť s vianočným motívom.
„Skvelé, ďakujem. Si šikovný pomocník. Nalejem ti kolu? Alebo ľadový čaj? K večeri. My zvykneme piť čaj, ale ak by si si dal niečo iné,“ snažila sa mu vyjsť za každú cenu v ústrety a jemu to už začínalo liezť na nervy. Stále viac a viac mu to pripomínalo tú skutočnosť, že on sem vlastne nepatrí. Že je tu len hosť. Do všetkých ostatných pohárov totiž naliala čaj, teda aj pre jeho otca.
„Čaj bude fajn. Ja… počkám v obývačke,“ rozhodol sa radšej uvoľniť pole a rýchlo sa vytratiť. Vrátil sa do obývačky a začal si prezerať fotky. Ani na jednej samozrejme nebol on, ale utvrdzoval sa v tom, že je to tak vlastne dobre. On sem jednoducho nepatrí a bude len dobré, ak na to nezabudne. Prezeral si teda tváre svojej nádejnej budúcej nevlastnej sestry a jej brata, ich matky… A potom prekvapene zastal.
„To je… Gordon?“ prekvapene vydýchol, keď na jednej z fotiek spoznal svojho učiteľa gitary.
„Hovoril si niečo?“ ozvalo sa za ním a on sa strhol, keď sa v miestnosti objavila Katrin v tesnom závese s Jörgom.
„Ja… zdalo sa mi, že som spoznal toho muža na fotografii,“ priznal.
„Gordona?“ vyslovila Katrin jeho meno a on súhlasne prikývol. Takže je to skutočne on.
„Áno. Je to môj… učí ma hrať na gitare,“ vysvetlil jej neisto, keďže si vlastne stále nebol istý tým, aký majú tí dvaja skutočne vzťah. Katrin však len chápavo prikývla.
„Áno, Gordon vlastní hudobnú školu. Je to môj bývalý manžel a otec mojich detí. To uňho teraz sú,“ upresnila a Tom na ňu prekvapene pozrel. Ten svet bol skutočne malý.
„Ukáž?“ priblížil sa k nemu jeho otec a uprel pohľad na fotografiu. „Tak to je on? Dobre vedieť. Jediný človek, ktorý ťa dokázal skrotiť,“ poznamenal naoko veselo, no s istou dávkou zlomyseľnosti v hlase. Tom sa zamračil a uprel na otca nevraživý pohľad. On má čo hovoriť. Ten chlap ho učí už niekoľko rokov a on doteraz ani nevedel, ako vyzerá. Pekná vizitka.
„Učí ťa už dlho?“
„Niekoľko rokov. Ale… baví ma to,“ priznal jej niečo, o čom sa s otcom nikdy nerozprával. Katrin sa však len chápavo usmiala. Gordon dokázal ľudí nadchnúť. Preto sa doňho kedysi zaľúbila.
Kľúče vo dverách, hlasy a štekot nejakého malého psa prerušili jej myšlienky. Kay a Andrea sa vracali domov. A spolu s nimi aj ich malý Dunčo.
„Sme doma!“ ozval sa z chodby veselý hlas mladej slečny a Katrin sa ich s úsmevom pobrala privítať. Ešte pred tým však pokynula Tomovi, aby šiel za ňou. Jemu sa moc nechcelo, ale po chvíli váhania sa predsa len rozhodol nasledovať ju. Bol tak trochu zvedavý na Gordonovu reakciu, keď ho tu uvidí.
Len čo si ho všimli Katrinine deti, ostali na chvíľu ticho, to však prerušil práve ich otec.
„Tom? Čo tu ty robíš?“ opýtal sa prekvapene, ale zdalo sa, že ho aj rád vidí.
„Pozvali ma. Teda, mňa ani tak nie….“ pokrčil ramenami a krivo sa uškrnul. Až vtedy si totiž uvedomil, že vlastne nevie, čo o ňom a jeho otcovi Gordon vedel, a koľko mu toho Katrin chcela prezradiť. Tá sa však len usmiala a priateľsky ho chytila okolo ramien.
„Tom je Jörgov syn,“ vysvetlila mu a podľa Gordonovho výrazu bolo zrejmé, že ten vie, kto je Jörg. „Tak to je teda prekvapenie. Tom je môj najlepší študent,“ vysvetlil Katrin a Tom sa proti svojej vôli začervenal. Gordon nezvykol niekoho chváliť len tak. Povzbudzoval ho, nabádal k lepším výsledkom, ale chválil ho len vtedy, keď si to skutočne zaslúžil. A teraz ho chválil pred týmito ľuďmi a pred jeho otcom. Ten sa tváril celkom nezaujato, akoby ho to ani nezaujímalo. Trochu ho to zamrzelo, ale potom sa v duchu otriasol. Nesmel na to myslieť. Nesmel sa preto trápiť. Ten muž ho predsa nemal prečo zaujímať. Poďakoval preto Gordonovi a povedal niečo o tom, že má skvelého učiteľa a potom Gordon odišiel. Vraj aj on má dnešný večer stráviť so svojou novou rodinou. Tom o nich počul len málo, jeho učiteľ nebol veľmi zverovací typ, ale poznal ho už dosť dlho na to, aby mal o jeho živote pár základných informácií. A pri tom, ako sa s kľudom rozlúčili, popriali si krásne Vianoce, a dokonca sa s Katrin na rozlúčku objali a pobozkali na líce, premýšľal, prečo aj jeho otec nemá taký vzťah s jeho matkou. Prečo jeho matka nie je niekde nablízku a nestretáva sa s ním. Prečo sa jeho otec tvári, akoby ani žiadnu matku nemal.
autor: Jasalia
betaread: J. :o)
Počet zobrazení (od 15.6.2021): 3
Tvůj uvítací komentář mě pobavil. Není nad to vyzkoušet si na vlastní kůži, jak je psaní těžké, ba přímo nelehké. 😀
První kapitola bývá nejtěžší, protože by měla nastínit základní okolnosti a přitom neunudit množstvím informací, které nejsou podstatné. A samozřejmě navnadit k dalšímu čtení. Prostě peklo. 😉
K povídce musím říct, že Tom vypadá jako úplný ztracenec, který nepocítil ani lásku nejbližších, přestože otec ho údajně miluje. Občas je to pouze neschopnost projevit své city, na které ovšem jeho blízcí zoufale čekají.
Trochu mě zmátlo, že se tu vyskytl Jörg i Gordon, ale po Billovi ani památky. Nejdřív jsem myslela, že bude jedním z Katrininých dětí, ale ne. Předpokládám správně, že tam bude, že jo? Někde se Simone? A kdo a kde je vlastně Tomova matka?
Prostě jedna velká neznámá. Rozhodně si počkám na další kapitolu. Jsem totiž hrozně zvědavá. 😀
Musím říct, že úvod byl skutečně dobrý. Sice jsem už v prvním díle čekala zmínku o Billovi, ale o to víc to teď bude napínavější. Děkuji 🙂
[1]: Áno, neboj, Bill je ten, s kým sa Tom stretne, ale kedy to bude… To sa budeš musieť nechať prekvapiť. Len dúfam, že ťa to čakanie neomrzí, :-p
Pěkný úvod povídky. Vlastně ani nevím, co víc k tomu napsat, protože zatím nevím, kam to bude směřovat, ale vypadá to zajímavě. Taky jsem celou dobu čekala, odkud vykoukne Bill, ale všechny moje odhady prozatím selhaly, tak si budu muset počkat 🙂
Vidím že nás všechny trápí stejná otázka: a kde je Bill? 😀 Zatím nemůžu nic moc napsat. Vypadá to dobře, uvidíme kam se to vyvine.
Mne sa začiatok páči, trochu ma mrzí Tomov postoj k otcovi, lebo je zrejmé, že sa oňho naozaj stará ako vie, ale z Tomovho pubertiackeho a detského pohľadu môže cítiť krivdu… dúfam, že Katrin a jej deti dokážu Tomovi tak nejak aspoň trochu nahradiť rodinu. Tiež by ma zaujímalo kde je Tomova matka… bude to Gordonova nová priateľka a bude matkou Billa?
Teším sa na pokračovanie, dúfam, že bude čoskoro:)
Tak sa pomaly dokopávam k tomu, aby som ti tu popísala komentáre a tiež, aby som si osviežila pamäť, keďže som niekedy pri nových častiach, ktoré mi posielaš, miestami stratená.
Pôvodne som tu chcela skopírovať komentár, čo som ti písala k oprave, ale akosi sa k tomu dokumentu nemôžem dopracovať, takže dáme nanovo a neskôr sa nájdu staré aj nové komentáre.
Toma mi je ľúto, že mal také detstvo, lebo Jorg sa očividne (aspoň zo začiatku snažil). Tom má teraz klasický postoj puberťáka, ale dúfam, že postupne k sebe s otcom znovu nájdu nejakú tú cestu. A mrzí ma, že Jorg o Tomovej matke nehovorí, takže Tom o nej nič nevie – kebyže o nej niečo vie, tak by sa mohlo predísť viacerým problémom, ale to by zas nebolo o čom písať, že? 😀