Stretli sme sa na Vianoce 2.

A tak večer pokračoval ďalej. Pred večerou sa pomodlili, rodičia si pripili nejakým alkoholom a dokonca si dali pusu na pery. Kay a Andrea znechutene prevrátili oči, akoby boli svedkami podobných scénok už viackrát a on sa pri stole cítil ako niekto úplne cudzí. Ale nasilu sa usmieval a keď sa ho niekto na niečo spýtal, snažil sa odpovedať čo najmilšie. Ako šťastné dieťa, ktoré sa teší z toho, že sú Vianoce. Ale na čo sa mal tešiť? Pochyboval o tom, že by mu otec niečo dal. Minimálne by sa isto nevyťahoval pred svojou priateľkou s obálkou plnou peňazí. Ale čo. Jedlo bolo dobré, viac než dobré a on po prvý krát vo svojom živote jedol niečo také úžasné a domáce. Jeho prvé skutočné vianočné jedlo. A prvé skutočné rodinné Vianoce. Čo na tom, že neboli jeho. Aspoň bude vedieť, ako také rodinné Vianoce vlastne vyzerajú. A hoci by to nikdy nepriznal, páčili sa mu. Áno, cynicky by si mohol nahovárať, že to nie je nič preňho, že on niečo také nepotrebuje, ale… Nebola by to pravda.

Večera skončila a všetci sa pobrali do obývačky. V miestnosti bolo príjemné prítmie a stále tu zneli vianočné koledy. Stromček nádherne žiaril a na stole boli zasvietené sviečky. Svetielka sa odrážali od lesklého povrchu stužiek, mašlí aj rôznych ozdôb a nádherne rozžarovali izbu. Tom toľkú nádheru snáď v živote nevidel. Minimálne nie u nich doma. A tá kôpka darčekov pod stromčekom… iste, nebola príliš veľká, ale rozhodne väčšia ako tá, ktorú mával doma. A to dokonca aj v časoch, keď sa jeho otec ešte snažil. A to ani pri odrátaní jednej tretiny. Nie, u nich doma to nikdy nebolo takéto. A hlavne… U nich doma nikdy neboli tak nádherne zabalené. Zo začiatku sa otec ešte možno snažil, ale potom to už vzdal a dal mu to tak, ako to kúpil v obchode. V krabici alebo v igelitke z obchoďáku. Smutné.

Usadil sa niekam do rohu sedačky a tváril sa, že tam nie je. Nevšímal si rozdeľovanie darčekov ani nadšené hlasy, keď Katrinine decká dostali to, po čom túžili alebo čo sa im páčilo. Katrin vyzerala tiež nadšená z toho, čo dostala. Dokonca aj jeho otec dostal darčeky. A aj on sa tváril nadšene. Omnoho nadšenejšie než pri ktoromkoľvek darčeku od neho. Ale snažil sa nebyť z toho smutný. Snažil sa nahovoriť si, že jeho sa to netýka. Jeho otec je predsa zamilovaný, a teda je asi normálne, že je nadšený z darčeka od ženy, ktorú miluje. A no áno, darčeky od Katrin sa s tými jeho nedajú ani porovnať. On nemal nikdy dosť peňazí na niečo poriadne. A tie jeho detské darčeky… No čo si budeme hovoriť. A tak sa rozhodol na to radšej nemyslieť a sústredil sa na iné veci. Na vôňu sviečok, sladkých koláčov a živého ihličia vo váze, na trblietavé svetlo miniatúrnych žiaroviek na stromčeku, na tiché melódie kolied… Na skutočné Vianoce. Bol taký zamyslený, že ani nepostrehol, keď ho Katrin volala, aby si prišiel vziať svoj darček. Veď prečo by aj mal. On predsa žiaden darček dostať nemal. Alebo… Žeby áno?…

„Tom, tvoje darčeky!“ usmievala sa Katrin a v ruke napriahnutej k nemu držala krásne zabalený darček. Tom sa šokovane pozrel na balíček v jej ruke, potom na ňu, zas na balíček… A potom ešte na druhý, posledný, ležiaci pod stromčekom… Tom sa rozhliadol po ostatných a všimol si, ako naňho s očakávaním pozerajú. Jedine jeho otec uhýbal pohľadom a pozeral niekam inam. Opatrne natiahol ruku k balíčku a pri tom si všimol, že sa mu trasie ruka. Zaťal zuby a po balíku chmatol rýchlejšie. Bol prekvapivo ľahký, hoci popravde nevedel, čo by v ňom mal čakať. Vzal ho do rúk a chvíľu naň hľadel, akoby niečo také videl po prvý krát v živote. A vlastne to tak aj bolo. Taký krásny darček ešte nikdy nevidel.

„No tak, rozbaľ ho! Som zvedavá, či sa ti to bude páčiť,“ pobádala ho Katrin, keď sa jej zdalo, že ho pridlho len tak drží. Tom na ňu vrhol rýchly pohľad a potom sa zahľadel opäť na balíček vo svojich rukách. Bol zabalený v krásnom papieri a navrchu mal nalepenú ešte aj lesklú ružičku z modrej stužky. Nechcel ten papier roztrhať. Bola by toho papiera škoda. Dala si s tým takú námahu… Opatrne teda poodlepoval miesta prilepené lepiacou páskou a balíček rozbalil. Vo vnútri našiel obrovské biele tričko s vkusnou čiernou potlačou. Presne ten štýl, ktorý by si aj sám kúpil. Ako mohla….

„Pamätáš? Keď sme sa stretli… mal si na sebe niečo podobné. Dúfam, že sa ti páči,“ ozvala sa Katrin, akoby mu čítala myšlienky. Tom len bez slova prikývol a ďalej hľadel na tričko. Bolo úžasné. Presne jeho štýl. Presne také, aké by mu jeho otec nikdy nekúpil. Pretože jeho otec sa o jeho vkus nezaujímal. A Katrin… Katrin ho videla len jediný krát a…

„Nechceš si otvoriť aj ten druhý?“ pripomenula mu jeho nádejná budúca nevlastná matka a on na ňu prekvapene pozrel. Bol taký prekvapený, že na svoj druhý darček úplne zabudol. Opatrne teda odložil tričko aj s papierom vedľa seba na pohovku a pohľadom vyhľadal opustený balíček pod stromčekom. Nedokázal sa však zdvihnúť a ísť si ho vziať. Cítil by sa pri tom tak… nepatrične. Lenže Katrin akoby aj tento krát čítala jeho myšlienky – pokynula svojmu synovi stojacemu najbližšie pri stromčeku, a ten jej inkriminovaný balíček podal. Ona ho následne s úsmevom podala Tomovi a nervózne pri tom očakávala jeho reakciu.

Druhý balíček bol ešte ľahší ako ten prvý, vďaka svojmu tvaru však Tomovi napovedal, čo sa v ňom nachádza. A naozaj, po tom, čo opatrne rozbalil papier a odtiahol od seba jeho okraje, vykukla naňho veľká baseballka. A nielenže bola biela, ale svojim zdobením dokonale ladila s jeho novým tričkom. Tom bol v šoku. Chcel sa poďakovať, ale miesto toho len naprázdno otváral ústa. Až po chvíli sa mu podarilo vykoktať nejaké to poďakovanie, zatiaľ čo jeho prsty opatrne pohládzali kontúry čiapky.

„Je to… je to super,“ s námahou sa usmial na Katrin a snažil sa pri tom moc nepozerať po jej deťoch. Bál sa ich pohľadov, bál sa, že by mohli byť posmešné alebo súcitné, alebo… akékoľvek. Akékoľvek čudné. Pretože si bol istý, že on sa netvári v pohode. Snažil sa, ale nešlo to. Lebo nebol v pohode.

„Som rada, že sa ti to páči. Jazdíš aj na skateboarde?“ snažila sa ho Katrin rozptýliť, aby mu pomohla prekonať zjavné napätie a on jej bol za to vďačný.

„Áno. Už pár rokov. Bol som aj na niekoľkých súťažiach. Ale len tu v meste a okolí. Nič veľké,“ priznal, keď sa mu konečne podarilo prečistiť si hrdlo. Bolo ťažké rozprávať, keď sa mu chcelo plakať.

„A súťažíš aj s gitarou?“

„Ja… áno. Áno, ja… Gordon na tom trvá. Hovorí, že som dobrý a že je to dobrý spôsob, ako sa stále zlepšovať.“

„Áno, to áno. Gordon vždy vedel, ako prinútiť ľudí napredovať aj proti ich vôli,“ zasmiala sa Katrin a aj on sa pousmial.

V tomto mala skutočne pravdu. Ten chlap by dokopal k úspechu aj toho najväčšieho flegmatika. Presne ako jeho. On sám nikdy nechcel chodiť po súťažiach, rozhodne nie s gitarou, ale vysvetlite to Gordonovi. To je akoby ste hrach o stenu hádzali. Tvári sa, že vás počúva, prikyvuje a keď skončíte, tak aj tak musíte urobiť to, čo chce on. Ale na druhej strane, úspech bol fajn. Keď vyhrával a dostával ocenenia… A potom prišiel domov a jeho otec ani nevedel, že bol na nejakej súťaži. Žiadna gratulácia, žiadne potľapkanie po ramene, žiadna prejavená hrdosť na svojho syna. Naposledy keď zmizol z domu na celý deň a vrátil sa až večer, Jörg sa ho pýtal, kde bol. Priznal, že na okresnej súťaži v hre na gitaru. Otec sa len spýtal: „A?“

„Vyhral som,“ priznal a možno v kútiku duše dúfal v nejaké uznanie. On však len povedal: „Aha. To je dobre.“ A to bolo všetko. Taký bol Jörg. Žiadne veľké city.

Tom zakrútil hlavou, aby zahnal neveselé myšlienky, a usmial sa na Katrin. Jej decká už hrali nejakú spoločenskú hru a veselo sa pri tom bavili. A Jörg hral s nimi. S ním sa nikdy nebavil. Tom často rozmýšľal, či ho má vôbec rád. Keď bol ešte malý. Vtedy ho to trápilo. Teraz už nie. Aspoň si to nahováral. Nahováral si to tak veľmi, že tomu väčšinou aj sám veril. Väčšinou. Ale nie teraz. Teraz, v tejto chvíli, keď ho videl baviť sa s cudzími deťmi viac, ako sa kedy bavil so svojím synom, teraz nedokázal oklamať ani sám seba. Pozeral sa na tú šťastnú rodinku, na svojho otca, Katrin, Kaya a Andreu, všetkých pokope pri jednom stole, ako sa veselo bavia, a bolo mu do plaču. Zatínal zuby a snažil sa to predýchať, ale nešlo to. Vedel, že sa už dlho nedokáže ovládať. Bolo to silnejšie ako on. Boli predsa Vianoce, čas, kedy by mala byť rodina spolu. A táto čudesná rodina bola spolu. Len on do nej akosi nepatril. On nepatril do žiadnej. Keď si uvedomil, že mu po líci steká prvá slza, prudko si ju zotrel a rýchlo vstal. Šiltovka mu spadla na zem, no on si to sotva uvedomil. Chcel sa len dostať von. Prečo odtiaľto. Kamkoľvek, len čo najďalej. Chvíľu len tak stál, akoby zrazu nevedel, čo má robiť, no potom sa rýchlo pobral k dverám. Katrin si to všimla ako prvá a rýchlo sa vybrala za ním. Našla ho v predsieni, ako si narýchlo obúva topánky a ani sa neunúva zaväzovať šnúrky, ako sa ponáhľa dostať sa z tohto bytu čo najskôr. Hoci jej stál chrbtom, všimla si, ako si bleskovo zotiera slzy, tečúce mu po tvári.

„Tom. Tom! Tom, si v poriadku?“ snažila sa ho osloviť najskôr potichu, no keď neodpovedal, pridala na naliehavosti. Bolo jej ľúto, že mu tak ublížili. Nevedela presne, čo je medzi ním a jeho otcom, no chápala, že mu zrejme chýba skutočná rodina. Jörg pred ňou netajil, že nebol práve príkladným otcom a vedela aj to, že Tom si svoje detstvo a svoju matku nepamätá. No bol to mladý chalan, možno už takmer dospelý, v skutočnosti však stále ešte dieťa. Isto potrebuje ešte matku… Isto mu nebolo príjemné vidieť, ako sa jeho otec venuje jej deťom a jeho si nevšíma… ako sa ona venuje svojim deťom… „Mrzí ma to,“ povedala ticho a aj jej sa do očí natisli slzy.

„Ja… neviem čo. Nič sa predsa nedeje. Ja len… ja len musím už ísť domov. Je už neskoro a je to ďaleko a..“ vyhováral sa Tom a snažil sa pri tom moc nepopoťahovať nosom, aby nebolo počuť, aký problém mu robí nerozplakať sa. Katrin mu neodporovala. Nemalo by to zmysel. Ale nechcela, aby šiel tak ďaleko sám. Bola už tma, večer už dosť pokročil a Tom, hoci vysoký, predsa len nebol nijaký svalovec.

„Dobre. Zavolám tvojho otca. A naberiem ti aj trochu šalátu a…“
„Nie, ja… to netreba, ja…“ koktal Tom v snahe zabrániť jej v čomkoľvek, čo chcela urobiť a čím skôr zdrhnúť. Ale Katrin bola úžasná ženská. Predsa len, musela byť, keď sa jej podarilo klofnúť jeho otca. Aj teraz ho úplne odzbrojila, keď sa ho s šibalským úsmevom spýtala:

„Nechutilo ti?“ Tom ostal totálne mimo. Niečo také nečakal. Úplne ho odzbrojila. Prečo on nemal takú mamu? Už sa nedokázal viac pretvarovať, ale zrazu si uvedomil, že to ani nie je potrebné. Otočil sa k nej a hoci sa mu po líci kotúľali slzy, usmial sa na ňu, potiahol nosom a pokýval hlavou.

„Bolo to super. Naozaj mi veľmi chutilo. Ale nechcem… nechcem vás obrať o jedlo,“ namietol Tom, no Katrin sa len zasmiala a objala ho. On jej objatie opätoval a keď ho pohladila po líci, oprel sa do jej dlane, aby si to pohladenie vychutnal čo najviac.

„Choď sa opláchnuť a ja ti zatiaľ nachystám nejaké jedlo. Máme toho skutočne dosť, budeme len radi, ak nám to pomôžeš zjesť. Príď za mnou potom do kuchyne, prosím. Neuteč. Dobre?“ usmiala sa naňho láskavo a on prikývol. Cítil, ako sa mu do očí opäť tisnú slzy, ale silou vôle ich potlačil a odobral sa do kúpeľne. Sotva sa za ním zavreli dvere, pustil vodu, aby prehlušil svoj plač. Bože, cítil sa trápne, skutočne trápne a dúfal, že ho tu nikto nenájde, ale nedokázal si pomôcť. Prišlo mu to všetko zrazu tak strašne ľúto. Jeho osamelosť, odcudzenie s otcom, fakt, že vlastne ani nevedel, či niekde vo svete existuje jeho vlastná matka a či ho má aspoň trochu rada… Trvalo mu minimálne päť minút, než sa aspoň trochu upokojil a dokázal sa vrátiť do spoločnosti.

Katrin našiel v kuchyni, kde práve nádobky s jedlom balila do potravinovej fólie. Privítala ho úsmevom a nijako nekomentovala jeho začervenané oči. Na stole mala nachystanú pánsku kabelu cez jedno plece, kam mu postupne ukladala fľašu s polievkou, nádobku so šalátom, ďalšiu s husou a navrch poslednú, plnú koláčikov. Všimol si, že priniesla z izby aj jeho darčeky.

„Ďakujem,“ zopakoval ticho, keď si všimol, že mu ich opäť zabalila do papiera. Aj tie vložila do tašky a tu mu oprela do hrude, aby tak dodala vážnosť svojim ďalším slovám.

„Chcem, aby si to všetko zjedol. A chcem, aby si to tričko nosil. Aj tú šiltovku. Nedala som si toľko námahy len preto, aby to ostalo zahrabané niekde v skrini. Rozumieš? Si skvelý chlapec, Tomi, a aj keby sme sa už nikdy nemali vidieť, chcem, aby si si to zapamätal,“ hovorila mu a on ju počúval. Počúval každé jedno slovo a cítil pri tom, ako sa mu do očí opäť tisnú slzy. Silou vôle ich ale potlačil a na súhlas prikývol.

„Sľubuješ?“

„Sľubujem,“ prisľúbil priškrteným hlasom a tú tašku si vzal. Katrin chcela ešte zavolať jeho otca, aby ho vzal domov, ale on to odmietol. Veď sa celý čas ani neprišiel pozrieť, čo sa s ním robí a či je v poriadku. Bolo zjavné, že mu je tu dobre a on ho odtiaľto nechcel brať preč. Nakoniec teda presvedčil Katrin, aby ho pustila domov samého. Chcel sa prejsť a utriediť si myšlienky. A ona to nakoniec pochopila.

Keď opúšťal jej byt, naposledy sa po ňom rozhliadol a nasal do seba jeho atmosféru. Pretože sa práve v tej chvíli rozhodol, že sa sem už nikdy nevráti.

Po príchode na autobusovú zastávku zistil, že najbližší autobus mu ide až za hodinu. Rozhodol sa preto, že pôjde radšej peši. Cesta domov mu trvala takmer hodinu, ale nevadilo mu to. Taška na pleci ho príjemne ťažila, pripomínajúc mu, že sa oňho niekto skutočne postaral. Ulice boli úplne prázdne, až na pár osamelých chodcov a jeden párik, ktorý cestou stretol. Do polnočnej omše bolo ešte ďaleko a väčšina ľudí zrejme radšej trávila čas doma v teple so svojou rodinou. Okolitá krajina začínala zapadať snehom a on si tú padajúcu bielobu po prvý krát v živote skutočne užíval. Rozhliadal sa okolo seba v snahe nemyslieť a neplakať, hľadel do okien a výkladov a kochal sa všetkou tou nádhernou výzdobou. Nechcelo sa mu ísť domov. Do prázdneho studeného bytu bez jediného náznaku Vianoc. V tej chvíli vlastne ani nevedel, či to bol ten najhorší alebo naopak najlepší deň v jeho živote. Už nikdy nechcel zažiť toľko bolesti, ale na druhej strane sa ešte nikdy tak veľmi necítil byť súčasťou nejakej rodiny.

autor: Jasalia