Stretli sme sa na Vianoce 6.

autor: Jasalia

Drahé dievčatá. Dnes mala byť ďakovačka, ale zdá sa, že by som Vám mala skôr napísať niečo k príbehu. Nebojte sa! Bill sa skutočne objaví! Ja viem, že Vám všetkým chýba, ale… Toto mala byť pôvodne jednorázovka. Stretli sa na Vianoce a bola z toho láska a koniec. Nič viac. Možno by to bolo fajn, ale nebolo by to ničím zaujímavé. Ale potom sa Tom rozhodol (áno, moja postava Tom, pretože tak to v mojich príbehoch chodí) porozprávať nám všetkým o svojom živote, aby sme pochopili, čo preňho stretnutie s Billom znamená. Ani ma vtedy nenapadlo, že to zaberie až toľko stránok a toľko času. Ale už to nebude dlho trvať, sľubujem, že už sa čoskoro skutočne stretnú! Veď idú predsa Vianoce! :-p

Prešlo niekoľko dní, potom týždňov a Tomov stav sa pomaly zlepšoval. No… veľmi pomaly. Niekoľko týždňov strávil v umelom spánku, podstúpil ešte niekoľko väčších i menších zákrokov a aj keď sa nakoniecprebral, trvalo ešte dosť dlho, než začal skutočne vnímať. Život však zatiaľ šiel ďalej. Katrin porodila nádherné dievčatko a Andreas sa stal hrdým krstným otcom. Sami sa k nemu presťahoval už krátko po sviatkoch a on vlastne ani nenamietal. Teda, nie že by nechcel! Minimálne v prvej chvíli mal chuť zutekať, pretože ešte nikdy s nikým nežil, no Sami mu svojou úžasnou povahou veľmi ľahko dokázal vynahradiť akékoľvek prípadné nepohodlie. A keď sa ešte k tomu začal činiť v kuchyni… No sen každého chlapa.

Andreas sa vrátil do práce a po nej zvykol zájsť ešte za Tomom. Vždy s ním strávil nejaký čas a cvičil s ním, aby mu neochabli svaly. Sami ho tiež navštevoval. Chodil za ním vždy dopoludnia ešte pred školou a po škole ešte aj na brigády, a keď nakoniec prišiel domov, tak sa ešte učil. Pre Andreasa to bolo občas ťažké, ale vedel, že pre jeho mladého priateľa je to ešte omnoho ťažšie. Keď ho potom večer vídal unaveného zaspávať nad knihami, no potom ráno vstať a s novým odhodlaním sa vybrať do nemocnice za Tomom, obdivoval ho ešte omnoho viac a o to viac sa snažil, aby sa s ním cítil v pohode. Ešte nikdy nezažil taký pocit, takú neskutočnú pohodu. Tým viac dúfal, že sa Tom preberie a bude si tú pohodu môcť užívať s nimi.

Keď sa Tom po pár mesiacoch skutočne prebral, vo všetkých to vyvolalo vlnu neskutočného nadšenia a optimizmu. Ale len do chvíle, než si uvedomili, že Tom sa síce prebral, no v skutočnosti ich vôbec nevníma. Poriadne ich to vydesilo, a veľminepomohlo ani uistenie lekára, že je to len dočasné a že Tom potrebuje trochu viac času. Pre jeho najbližších to však znamenalo jedno – ešte viac času trávili v nemocnici,rozprávali sa s ním, cvičili s ním, kŕmili ho, čítali mu, púšťali obľúbenú hudbu, ukazovali spoločné fotografie… robili všetko, čo ich len napadlo, aby ho donútili reagovať.Katrin do nemocnice nosila svoje bábätko a občas vodila aj svojho a Jörgovho prvorodeného syna – Tomove krsňa – hoci zo začiatku to lekári odmietali. Verila, alebo skôr dúfala, že ich prítomnosť mu pomôže. Na veľké prekvapenie všetkých však po prvý krát nezareagoval na nikoho z nich. Zareagoval na Samiho.

Sami v ten deň vstal na svoje pomery dosť neskoro a bez nálady. Do školy v tie dni nechodil, no bolo skúškové obdobie a on toho mal poriadne veľa. Chcel si vziať voľno aspoň v práci, ale keďže pár jeho kolegov sa priotrávilo jedlom na akejsi akcii, nedostal ho. Vlastne mu bolo taktne naznačené, že ak nechá tím v štichu, môže zabudnúť na predĺženie zmluvy. A hoci miloval chodiť za Tomom, začínalo ho to zmáhať. Zvlášť, keď sa k tomu pridal pocit, že je to všetko zbytočné. Prešlo už príliš veľa času a on začínal mať pocit, že Tom sa jednoducho nepreberie.

Unavený a bez nálady sa dovliekol do kuchyne a uvaril si kávu. Tú pil len ojedinele, no dnes ju skutočne potreboval. Cítil sa na pokraji svojich síl. Najradšej by ostal zavŕtaný v posteli a nevyliezol z nej až do ďalšieho rána. Lenže ešte pred obedom mal stretnutie s profesorom a potom musel ísť aspoň na pár hodín do práce. Možno by sa mohol vykašlať na Toma a ešte na chvíľu sa vrátiť do postele, no napokon si dal radšej osviežujúcu sprchu a kým si dokončil chutné raňajky, káva pomaly začala účinkovať.

Akoby práve navzdory svojej pôvodnej nálade si vyhľadal obľúbenú hudbu, z tajnej skrýše vytiahol obľúbený vonný olej a trochu vaty a vybavený bielou čokoládou sa vybral do nemocnice. Tam ho už všetci poznali a brali ho ako vlastného. Jedna sestrička mu už pred časom povedala, že len zriedka sa stáva, aby mal nejaký pacient také časté návštevy. Aj dnes ho privítala s laškovným úsmevom a trochu mu svojou ukecanosťou zdvihla náladu tesne pred tým, než sa skutočne dostal do Tomovej izby.

Mladík napoly sedel – napoly ležal na polohovateľnej posteli a neprítomne pozeral niekam smer okno. Sami sa zhlboka nadýchol a vydýchol, akoby si tým chcel dodať odvahu a následne naoko rozjarene vošiel do izby. Neprekvapilo ho, že sa chlapec na posteli ani nepohol. Jeho to ale nemohlo odradiť – na jeho nevšímavosť si už dávno zvykol, hoci stále dúfal, že sa to zmení.

Zo skrinky vytiahol misku a malé reproduktory, ku ktorým pripojil svoj MP3 prehrávač. Zapol príjemnú hudbu, do misku dal vatu, navlhčil ju a pridal pár kvapiek vonnej esencie. Nebolo to úplne ono, ale oheň tu zapaľovať nemohol a nejaké ďalšie alternatívy boli momentálne mimo jeho možností. Ale nevadilo to. Veril, že Tom to cíti a páči sa mu to. Že vníma, že sa niekto stará. Z tašky vyhrabal bielu čokoládu a jeden kúsok vložil Tomovi do úst. Nevedel, či to boli reflexy alebo podvedomie, no starší chlapec začal čokoládu cmúľať. Samimu sa v takých chvíľach zdalo, že ho aj trochu vníma, len ešte nemá silu odpovedať. Sadol si na stoličku blízko postele a sám sa kŕmil čokoládou. Potreboval nabrať silu na cvičenie, pretože hoci mu už bolo lepšie, stále sa cítil slabý.

„Som strašne unavený,“ priznal nahlas a rukami si prešiel po tvári. „Potrebujem dovolenku. Aspoň týždeň nič nerobiť. Iba spať.“ Sťažka si vzdychol a potom sprudka vstal, aby sa pustil do práce.

Odhrnul prikrývku z Tomových nôh a stiahol mu pyžamové nohavice. Vedel, že na masáže má Tom iných, no už dávnejšie zistil, že keď mu svaly najskôr premasíruje, lepšie sa s ním pracuje. Aj keby to malo byť len trochu, keďže nemal toľko času. Vzal zo stolíka masážny gél a pustil sa do práce. Skúsenými pohybmi premasíroval najskôr jednu nohu, potom druhú, čiastočne ho prikryl a začal s ním cvičiť. Jedna noha, druhá… Potom rovnakým spôsobom pokračoval na hornej polovici tela. Robil to už automaticky, vôbec pri tom nesledoval Toma a jeho reakcie. Po cvičení mu všetky svaly pre istotu ešte raz zľahka premasíroval a opäť ho obliekol a poriadne poprikrýval. Cítil sa stále viac a viac unavený, no aj tak mu celý čas niečo rozprával – o počasí, o zážitkoch z práce či zo školy, o najnovšom kinohite, o Andreasovi a ich spoločnom živote… bolo úplne jedno, čo a koľkokrát mu hovoril. Nevedel, či ho ležiaci chlapec vníma, a keby aj áno… vždy to bolo lepšie, ako mlčať. Keď bol napokon hotový, zdvihol hlavu a usmial sa na Toma, hoci neočakával žiadnu reakciu. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď chlapec vyhľadal jeho pohľad a pokúsil sa usmiať.

„Ď… ďa… ďa-ku-jem… ďa-kujem,“ vydýchol sťažka a Sami zabudol zatvoriť ústa.

„Och môj Bože,“ zašepkal po chvíli a vyvalil oči. „Tom… Ty si… och môj Bože! Tom!“ Ryšavčekovi sa naplnili oči slzami a pery sa mu roztiahli do širokého úsmevu. Roztrasenými rukami si zakryl ústa a rýchlym žmurkaním sa snažil slzy zahnať, no nedarilo sa. Tom sa naňho neisto pozeral a zrejme nechápal.

„Prepáč, ja len… si hore! To je… to je úžasné! Som taký šťastný… Ja…. Som Sami. Ja… asi si na mňa nepamätáš, spoznali sme sa na vianočnom večierku. Chodím s Andreasom. Ja… och môj Bože…“ Musel sa na chvíľu vzdialiť, keď ho premohlo šťastie a dojatie. Po chvíli sa mu však podarilo vydýchať a on sa mohol vrátiť k chlapcovi, ktorý zrejme stále nič nechápal. Kde to bol? A čo sa to tu deje? „Prepáč. Ja… viem, že… Vieš, ako sa voláš?“ spýtal sa ho Sami a on pokýval hlavou. Áno, on predsa vie, ako sa volá. Prečo by to nevedel? Napriek tomu mu však chvíľu trvalo, než si spomenul. Ale… ten chlapec ho volal Tom. Je toto jeho meno? Volá sa Tom?

„T… Tom,“ vyslovil po chvíli a žiarivý úsmev na mladíkovej tvári mu napovedal, že odpovedal správne.

„Áno, voláš sa Tom. A vieš, kde teraz si?“ pokračoval v otázkach a vzal jednu jeho dlaň do svojich, akoby mu chcel dodať odvahu. Tom sa rozhliadol okolo seba, no miestnosť nespoznával. Steny boli prázdne a biele, nebol tu takmer žiadny nábytok. Vedel, že by to asi mal vedieť, no mozog akosi nespolupracoval. Nakoniec teda len pokrútil hlavou a čakal na odpoveď. Sami sa opäť povzbudzujúco usmial a dlaň mu stisol pevnejšie.

„Si v nemocnici. A si tu už niekoľko mesiacov. Mal si autonehodu, na Vianoce. My s Andreasom sme ťa našli… Máš sestričku, volá sa Sabínka. Je moc krásna. Katrin ti ju príde ukázať hneď, ako zistí, že si sa zobudil. Už tu s ňou pár krát bola, hoci sa to doktorom veľmi nepáčilo. Ale Katrin je tvrdohlavá,“ zasmial sa Sami, zatiaľ čo držal mlčiaceho chlapca za ruku. Tom ho počúval, no len veľmi ťažko vnímal a rozumel jeho slovám. Bolo preňho ťažké rozmýšľať a uvedomovať si význam slov a viet a jednotlivé súvislosti. Na druhej strane sa ale bál, že keď ten preňho neznámy chlapec odíde, nebude nikto, kto by mu všetko vysvetlil. Sami však akoby mal šiesty zmysel – ukončil svoj monológ a venoval Tomovi úsmev. „To nevadí. Bude to v poriadku. Dnes si spravil obrovský krok vpred a to je len začiatok. Čoskoro si na všetko spomenieš aj sám. Teraz však už musím ísť do práce. Ale… prídem. Aj Andreas a všetci ostatní. Zatiaľ si ale oddýchni, aby si ich návštevu zvládol,“ upokojujúco mu vysvetlil a následne si vzal svoju tašku, aby sa poponáhľal do práce. Už meškal, no nechcelo sa mu odchádzať. Nie teraz, keď sa Tom konečne prebral. Pretože… hoci sa vlastne vôbec nepoznali, za tie týždne, čo strávil s Andreasom a aj s Tomom – hoci len nečinne ležiacim na lôžku – mal pocit, akoby ho poznal celé roky. Bol jeho priateľom a on s ním chcel byť a pomáhať mu. No vedel, že nemôže. Tom si potreboval oddýchnuť a on musel do školy a do práce.

Cestou von informoval službukonajúceho lekára o Tomovom prebudení a len čo opustil priestory nemocnice, zavolal Katrin a Andreasovi, aby im zvestoval novinky. Obaja boli samozrejme nadšení a Katrin aj patrične dojatá – do telefónu sa mu rozplakala. Andreasova reakcia bola úplne opačná – navzdory skutočnosti, že bol práve na pracovisku, zavýskal a predviedol aj oslavný tanec, ktorý síce Sami vidieť nemohol, ale vedel si ho predstaviť. V omnoho lepšej nálade a povzbudený prívalom energie zvládol stretnutie s profesorom aj hodiny v práci a cestou domov sa opäť vybral za Tomom do nemocnice. Za normálnych okolností by tam dnes už nešiel – popoludní za ním chodieval Andreas a on šiel zatiaľ domov a sem tam sa povenoval vareniu. Dnešok bol však výnimočný. Dnes sa Tom prebral. Dnes sa stal taký malý zázrak.

Keď Sami dorazil do nemocnice, Andreas práve dokončoval popoludňajšiu dávku cvikov, zatiaľ čo sa z jeho úst vinul taký príval slov, aký uňho ryšavý chlapec snáď ešte nikdy nepočul. Tom vyzeral, že príliš nevníma, no bolo jasne badať rozdiely oproti predchádzajúcej letargii. Jeho oči boli omnoho živšie, jeho telo omnoho lepšie spolupracovalo a keď sa otvorili dvere, jeho pohľad zablúdil patričným smerom, aby zaregistroval prichádzajúceho mladíka. Možno ho nepoznal, no pamätal si ho z rána a bol rád, že svoje slová dodržal a vrátil sa. Jeho rozžiarený výraz mu dodával pocit, že bude všetko v poriadku – presne tak, ako mu to sľuboval.

Sami vstúpil do miestnosti so širokým úsmevom a tvárou úplne rozžiarenou dobrou náladou.

„Nazdar mládež,“ zvolal, len čo nakukol do miestnosti a vzápätí pristúpil k svojmu priateľovi a bez hanby ho objal okolo pása a pobozkal na pery. Tom ich so záujmom sledoval, hoci na jeho tvári to veľmi poznať nebolo. Andreasa si pamätal, veď s ním strávil celé detstvo a nikdy ho nevidel takto sa červenať len pre jeden bozk. Alebo… možno si to len nepamätal. Nebol si istý. Celý svoj predchádzajúci život mal akosi v hmle. Pokúšal sa na niečo si spomenúť, pokúšal sa niečo cítiť, ale nedokázal to. Necítil radosť ani smútok a nedokázal ani udržať svoju pozornosť dlhšie ako na pár minút. Jeho myseľ utekala niekam do stratena a on si to uvedomil až vo chvíli, keď sa Sami svojimi slovami obrátil priamo naňho.

„Je strašne zlatý, keď sa hanbí,“ hovoril mu, poukazujúc na Andreasovu červenú tvár a pohľad uprený niekam dole. „Už ste skončili?“

„S cvičením? Áno.“

„Dobre, pomôžem ti ho vymasírovať,“ bavil sa mladík so svojim priateľom a Tom už zase začínal upadať do stavu nevedomia. Sami celý čas niečo štebotal – rozprával o tom, ako dopadol na stretnutí s profesorom a potom o nejakých problémoch v práci, Andreas mu občas odpovedal, pritakal, niekoľkokrát sa zasmial… a Tom ich vôbec nevnímal. Keď mladíci skončili s masážou, poriadne ho poprikrývali a pobúchali mu aj vankúš, aby sa mu ležalo čo najpohodlnejšie. Sami sa s ním ešte trochu pokúšal rozprávať, no keď Tom nijak zvlášť nereagoval, rozhodli sa odísť. Predpokladali, že je unavený, bol to dlhý deň pre nich všetkých.

Na ďalší deň sa Tom podrobil množstvu vyšetrení zameraných hlavne na stav jeho miechy, svalov a všeobecne jeho pohybového ústrojenstva. Hneď ráno po vizite za ním prišiel lekár a oboznámil ho s celodenným programom vyšetrení a pýtal sa ho na to, ako sa cíti, no Tom mu nevedel odpovedať. Mal obrovské problémy s rozprávaním, tvorením slov a viet, s vyjadrením svojich myšlienok. No zároveň absolútne netušil, ako sa vlastne cíti. Necítil nič. Hovorili mu, čo sa mu stalo, čo sa s ním deje, no s ním to nič nerobilo. Hovorili mu, že nemusí byť vydesený, ale on nebol. Všetko, čo sa s ním dialo, mu bolo vlastne jedno. Poslali za ním psychologičku a tá sa s ním pokúšala rozprávať o jeho myšlienkach a pocitoch, ale preňho to bolo ťažké a nezaujímavé. Nedokázal sa na to sústrediť. Doktorka odišla s tým, že sa ešte vráti a on na to nijako nereagoval. Popoludní za ním prišla rodina aj priatelia a zjavil sa aj Sami, ktorý za ním bol aj ráno, no keďže Tom bol na vyšetreniach, nezastihol ho a tak šiel rovno do práce. Na tretí deň sa všetko opakovalo. Vyšetrenia, stretnutie s psychologičkou a návšteva priateľov. Sami s Andreasom boli práve uňho, skončili s cvičením aj masážami a teraz sa s ním len nezáväzne bavili, keď sa zrazu začal nekontrolovateľne chvieť v akomsi kŕči. Oboch to strašne vydesilo. Mladší z chlapcov ostal konšternovane stáť na mieste neschopný pohybu a tak ostalo na Andreasovi, aby sa rozbehol k dverám a začal kričať o pomoc. Až neskôr si uvedomil, že mal asi skôr stlačiť pohotovostný gombík, no v tej chvíli vlastne nemyslel, iba jednal.

„Pomóc, prosím, s Tomom sa niečo deje! Doktor, sestra, rýchlo, Tom… Pomóc!“ kričal nesúvisle, bežiac smerom k lekárskej izbe, zatiaľ čo Sami sa v izbe spamätal a teraz stál pri Tomovi a bál sa ho čo len dotknúť, aby mu neublížil. Keď vtrhli do izby lekári a sestričky, odsotili ho ďalej a on sa – ani sám nevedel ako – ocitol v Andreasovom objatí. Ten mu svojim objatím dodával silu, no aj sám si ju bral. Sledovali lekárov, ako obskakujú okolo Toma a snažia sa zistiť, čo sa s ním deje, a začuli niečo o epileptickom záchvate skôr, než mu niečo pichli a jeho telo sa upokojilo. Vzápätí ho aj s posteľou odviezli z izby. Len jeden lekár s nimi ešte chvíľu ostal a spýtal sa ich, čo sa vlastne stalo a potom ich poslal domov, no oni to odmietli. Rozhodli sa radšej počkať na výsledky testov. Tie prišli – ako sa im zdalo – až o nekonečný čas neskôr. A rozhodne neboli pozitívne.

„Toma musíme okamžite operovať. Podľa našich výsledkov mu v mozgu ostala krvná zrazenina. Zrejme sa pohla, keď sme s ním začali kvôli vyšetreniam viac hýbať, a tá spôsobila epileptický záchvat. Musíme ju okamžite odstrániť, inak hrozia vážnejšie problémy,“ informoval ich službukonajúci lekár a chlapci si vymenili vystrašené pohľady.

„Bude v poriadku?“ roztraseným hlasom sa spýtal Sami, no muž mu nemohol dať uspokojivú odpoveď.

„To bohužiaľ nevieme stopercentne povedať. Ak sa nám podarí zrazeninu odstrániť a nenastanú žiadne ďalšie komplikácie, mal by byť v poriadku. To však zistíme až keď sa preberie. Teraz ma ospravedlňte, musím informovať Tomovu rodinu. Mali by ste ísť domov. Operácia bude trvať dlho a ja vás vlastne nemám právo informovať o jej priebehu.“ Chlapci prikývli, no ostali stáť na mieste a pozerali za lekárom, až kým sa im nestratil z dohľadu. Následne si vymenili pohľady, no ani jeden nevyzeral, že by sa skutočne chystal domov. Miesto toho sa usadili na lavičky v čakárni a ostali tam.

Po pár minútach Andreasovi zazvonil telefón – volal mu Jörg. Pýtal sa ho, čo sa stalo a ako sa to stalo a on mu trpezlivo všetko vysvetľoval, zatiaľ čo stískal Samiho dlaň, získavajúc od neho oporu. V pozadí bolo počuť vzlykajúcu Katrin, ktorá sa snažila utíšiť plačúcu dcérku. Keď starší muž konečne zložil, chlapci sa stúlili jeden druhému do náručia a čakali. O pol hodinu neskôr sa rozrazili dvere a do čakárne vbehol Jörg. Rozhliadol sa, a keď zbadal Tomových priateľov, bez slova sa usadil k nim na lavičku.

Operácia trvala dlho. Katrin niekoľko krát volala, no manžel jej nemal čo nové povedať, pretože ich nikto neprišiel informovať. Keď sa konečne zjavil lekár a oznámil im, že operácia sa skončila, Tom prežil a nateraz je jeho stav stabilizovaný, všetkým trom spadol zo srdca obrovský kameň. Vidieť ho však nemohol nikto, vraj to bude možné až ďalší deň, a tak sa nakoniec museli odobrať domov. Bol to ťažký deň. Jörg manželke zavolal hneď, ako dohovoril s lekárom, chlapci sa vrátili domov, v tichosti zjedli nejaké zvyšky z predchádzajúceho dňa, v rýchlosti zvládli večernú hygienu a odobrali sa do postele. Ani jeden nemal náladu na reči, obaja boli ponorení do vlastných myšlienok. Iba v posteli sa pritúlili jeden k druhému a dali si tak najavo, že napriek všetkému najdôležitejšie je, že sú spolu.

Bolo to ako zázrak! Tom sa po operácii prebral a to vo všetkých významoch daného slova. Emočne úplne ožil a hoci jeho vyjadrovacie schopnosti sa nijak zvlášť nezlepšili, na jeho tvári sa konečne prejavovali jeho emócie. Spoznával ľudí okolo seba a dával najavo, že sa teší z ich prítomnosti. To bolo dobré znamenie ako pre jeho blízkych, tak aj pre psychologičku a lekárov. Zároveň to však znamenalo, že pre nich všetkých – ale hlavne pre Toma – začína tvrdý boj. Musel sa všetko učiť odznova. Rozprávať, čítať, písať, chodiť, používať ruky… Dennodenne trávil dni s psychologičkou, logopedičkou a hromadou rehabilitačných pracovníkov. A bolo to náročné. Ako psychicky, tak aj fyzicky. Zo začiatku, keď sa ešte neprejavovali žiadne výsledky, boli dni, kedy to mal Tom chuť vzdať. Teda – na úplnom začiatku ešte nie. Vtedy, keď sa dozvedel, čo všetko sa stalo, bol šťastný, že to prežil a veril, že to chce len trochu času a on sa opäť dostane do formy. Lenže keď sa dlho nič nedialo, začalo to byť preňho frustrujúce. Boli dni, keď to chcel vzdať. Keď odmietal vstať z postele, keď odmietal spolupracovať, komunikovať, dokonca jesť… V takýchto dňoch s ním Sami trávil všetok svoj voľný čas a snažil sa mu dodávať novú nádej a chuť bojovať. Čítal mu, púšťal mu obľúbenú hudbu, v televízii mu vyhľadával program, o ktorom od Andreasa vedel, že to rád pozeral. Keď sa práve nemusel drviť na skúšky, učil sa všetko o rehabilitáciách. A keď skončili skúšky a škola, trávil v nemocnici toľko času, až mu tam ponúkli brigádu počas dovoleniek. Veď bodaj by aj nie! Sami sa stále usmieval, bol ku všetkým milý a priateľský a vlastne im pomáhal aj bez toho, aby za to dostával peniaze. Učil sa od nich a pri nich a povzbudzoval aj ostatných pacientov a niektoré staršie pacientky a sestričky ho volali Slniečko. A on sa pri tom len ešte viac usmial, zasmial sa a občas niektorej aj vlepil bozk na líce. No uznajte – kto by ho nemiloval?

Pár dní po Tomovom prebudení za ním bola aj polícia a pýtali sa ho, čo sa stalo, ale on si nepamätal. Sami mu neskôr prezradil, že jeho s Andreasom vypočúvali už dávnejšie, no obaja odprisahali, že nebol opitý a tak nič nemohli. Tomovi to bolo v tej chvíli jedno, lebo veľmi neveril, že si tak skoro sadne za volant. Horšie to bolo, keď za ním prišiel Gordon. Hoci ho prišiel povzbudiť, jemu to skôr pripomenulo fakt, že ani na gitaru si tak skoro nezahrá. Sami mu potom nadával, že miesto aby ho to povzbudilo k väčším výkonom, tak ho to odradilo a on sa prestal snažiť. Tom naňho vtedy vrhol dosť skeptický pohľad, niečo v zmysle, že pri ňom sa nedá nesnažiť, pretože Sami by uhnal aj mŕtveho, aby si zabehol maratón, ale chlapca to nepresvedčilo. Miesto toho mu pod nos strčil nejakú čerstvo napečenú dobrotu a nútil Toma, aby ju sám zjedol. Mladík by mu za to najradšej vynadal, pretože práca s vidličkou bola preňho ešte príliš náročná, hoci mu Sami pomáhal, takže to preňho bol skôr ďalší tréning a nie nejaká odmena. Keď Andreas neskôr našiel na stolíku špinavú misku, smial sa mu, že sa ho jeho priateľ snaží vykŕmiť.

„Tom to potrebuje! Pozri sa naňho, aký je vychudnutý! Zato ty by si mal začať držať diétu,“ smial sa mu mládenček, zatiaľ čo mu hľadkal brucho.

„Héj, brucho je sexi!“ bránil sa blondiak, no chlapec ho prebehol skeptickým pohľadom.

„Nie, miláčik. Veľké brucho nikdy nebolo sexi. Keby som ťa nemiloval, dávno by som ti naservíroval diétu,“ oznámil svojmu milencovi a Andreas ostal červený ako rajčina. Tom sa zabával na jeho rozpakoch, no zároveň ho to tak trochu aj dojalo. On nikdy nič také nezažil. Vo svojom predchádzajúcom živote po ničom takom ani netúžil. Ale teraz, keď mal toľko času na premýšľanie, keď mal toľko možností sledovať svojho otca s Katrin a ich dvoma malými deťmi, Andreasa, ako sa červená, keď mu jeho priateľ dáva komplimenty a vyznáva lásku, a Samiho, ako sa vždy rozžiari ako slniečko, keď so miestnosti vstúpi jeho láska… Keď potom ostal sám, myslel na to, aké by to bolo, keby aj on mal niekoho, kto by ho tak miloval. Koho by vedel milovať on. Aké by to bolo počuť tie slová, vysloviť ich… aký je to pocit len tak niekoho objať a mlčať… Sledoval ich a tak trochu aj sníval o tom, že by si možno aj on mohol niekoho nájsť. Niekoho podobnému Samimu, rovnako usmievavého a milého. Možno keď ho pustia z nemocnice domov, keď sa postaví na nohy, keď bude zase ókej…

A potom jedného krásneho dňa prišiel Sami za Tomom do nemocnice a… neusmieval sa.

autor: Jasalia