Drahé dievčatá. Dnes mala byť ďakovačka, ale zdá sa, že by som Vám mala skôr napísať niečo k príbehu. Nebojte sa! Bill sa skutočne objaví! Ja viem, že Vám všetkým chýba, ale… Toto mala byť pôvodne jednorázovka. Stretli sa na Vianoce a bola z toho láska a koniec. Nič viac. Možno by to bolo fajn, ale nebolo by to ničím zaujímavé. Ale potom sa Tom rozhodol (áno, moja postava Tom, pretože tak to v mojich príbehoch chodí) porozprávať nám všetkým o svojom živote, aby sme pochopili, čo preňho stretnutie s Billom znamená. Ani ma vtedy nenapadlo, že to zaberie až toľko stránok a toľko času. Ale už to nebude dlho trvať, sľubujem, že už sa čoskoro skutočne stretnú! Veď idú predsa Vianoce! :-p

Andreas sa vrátil do práce a po nej zvykol zájsť ešte za Tomom. Vždy s ním strávil nejaký čas a cvičil s ním, aby mu neochabli svaly. Sami ho tiež navštevoval. Chodil za ním vždy dopoludnia ešte pred školou a po škole ešte aj na brigády, a keď nakoniec prišiel domov, tak sa ešte učil. Pre Andreasa to bolo občas ťažké, ale vedel, že pre jeho mladého priateľa je to ešte omnoho ťažšie. Keď ho potom večer vídal unaveného zaspávať nad knihami, no potom ráno vstať a s novým odhodlaním sa vybrať do nemocnice za Tomom, obdivoval ho ešte omnoho viac a o to viac sa snažil, aby sa s ním cítil v pohode. Ešte nikdy nezažil taký pocit, takú neskutočnú pohodu. Tým viac dúfal, že sa Tom preberie a bude si tú pohodu môcť užívať s nimi.
Keď sa Tom po pár mesiacoch skutočne prebral, vo všetkých to vyvolalo vlnu neskutočného nadšenia a optimizmu. Ale len do chvíle, než si uvedomili, že Tom sa síce prebral, no v skutočnosti ich vôbec nevníma. Poriadne ich to vydesilo, a veľminepomohlo ani uistenie lekára, že je to len dočasné a že Tom potrebuje trochu viac času. Pre jeho najbližších to však znamenalo jedno – ešte viac času trávili v nemocnici,rozprávali sa s ním, cvičili s ním, kŕmili ho, čítali mu, púšťali obľúbenú hudbu, ukazovali spoločné fotografie… robili všetko, čo ich len napadlo, aby ho donútili reagovať.Katrin do nemocnice nosila svoje bábätko a občas vodila aj svojho a Jörgovho prvorodeného syna – Tomove krsňa – hoci zo začiatku to lekári odmietali. Verila, alebo skôr dúfala, že ich prítomnosť mu pomôže. Na veľké prekvapenie všetkých však po prvý krát nezareagoval na nikoho z nich. Zareagoval na Samiho.
Akoby práve navzdory svojej pôvodnej nálade si vyhľadal obľúbenú hudbu, z tajnej skrýše vytiahol obľúbený vonný olej a trochu vaty a vybavený bielou čokoládou sa vybral do nemocnice. Tam ho už všetci poznali a brali ho ako vlastného. Jedna sestrička mu už pred časom povedala, že len zriedka sa stáva, aby mal nejaký pacient také časté návštevy. Aj dnes ho privítala s laškovným úsmevom a trochu mu svojou ukecanosťou zdvihla náladu tesne pred tým, než sa skutočne dostal do Tomovej izby.
Mladík napoly sedel – napoly ležal na polohovateľnej posteli a neprítomne pozeral niekam smer okno. Sami sa zhlboka nadýchol a vydýchol, akoby si tým chcel dodať odvahu a následne naoko rozjarene vošiel do izby. Neprekvapilo ho, že sa chlapec na posteli ani nepohol. Jeho to ale nemohlo odradiť – na jeho nevšímavosť si už dávno zvykol, hoci stále dúfal, že sa to zmení.
Odhrnul prikrývku z Tomových nôh a stiahol mu pyžamové nohavice. Vedel, že na masáže má Tom iných, no už dávnejšie zistil, že keď mu svaly najskôr premasíruje, lepšie sa s ním pracuje. Aj keby to malo byť len trochu, keďže nemal toľko času. Vzal zo stolíka masážny gél a pustil sa do práce. Skúsenými pohybmi premasíroval najskôr jednu nohu, potom druhú, čiastočne ho prikryl a začal s ním cvičiť. Jedna noha, druhá… Potom rovnakým spôsobom pokračoval na hornej polovici tela. Robil to už automaticky, vôbec pri tom nesledoval Toma a jeho reakcie. Po cvičení mu všetky svaly pre istotu ešte raz zľahka premasíroval a opäť ho obliekol a poriadne poprikrýval. Cítil sa stále viac a viac unavený, no aj tak mu celý čas niečo rozprával – o počasí, o zážitkoch z práce či zo školy, o najnovšom kinohite, o Andreasovi a ich spoločnom živote… bolo úplne jedno, čo a koľkokrát mu hovoril. Nevedel, či ho ležiaci chlapec vníma, a keby aj áno… vždy to bolo lepšie, ako mlčať. Keď bol napokon hotový, zdvihol hlavu a usmial sa na Toma, hoci neočakával žiadnu reakciu. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď chlapec vyhľadal jeho pohľad a pokúsil sa usmiať.
„Prepáč, ja len… si hore! To je… to je úžasné! Som taký šťastný… Ja…. Som Sami. Ja… asi si na mňa nepamätáš, spoznali sme sa na vianočnom večierku. Chodím s Andreasom. Ja… och môj Bože…“ Musel sa na chvíľu vzdialiť, keď ho premohlo šťastie a dojatie. Po chvíli sa mu však podarilo vydýchať a on sa mohol vrátiť k chlapcovi, ktorý zrejme stále nič nechápal. Kde to bol? A čo sa to tu deje? „Prepáč. Ja… viem, že… Vieš, ako sa voláš?“ spýtal sa ho Sami a on pokýval hlavou. Áno, on predsa vie, ako sa volá. Prečo by to nevedel? Napriek tomu mu však chvíľu trvalo, než si spomenul. Ale… ten chlapec ho volal Tom. Je toto jeho meno? Volá sa Tom?
„Si v nemocnici. A si tu už niekoľko mesiacov. Mal si autonehodu, na Vianoce. My s Andreasom sme ťa našli… Máš sestričku, volá sa Sabínka. Je moc krásna. Katrin ti ju príde ukázať hneď, ako zistí, že si sa zobudil. Už tu s ňou pár krát bola, hoci sa to doktorom veľmi nepáčilo. Ale Katrin je tvrdohlavá,“ zasmial sa Sami, zatiaľ čo držal mlčiaceho chlapca za ruku. Tom ho počúval, no len veľmi ťažko vnímal a rozumel jeho slovám. Bolo preňho ťažké rozmýšľať a uvedomovať si význam slov a viet a jednotlivé súvislosti. Na druhej strane sa ale bál, že keď ten preňho neznámy chlapec odíde, nebude nikto, kto by mu všetko vysvetlil. Sami však akoby mal šiesty zmysel – ukončil svoj monológ a venoval Tomovi úsmev. „To nevadí. Bude to v poriadku. Dnes si spravil obrovský krok vpred a to je len začiatok. Čoskoro si na všetko spomenieš aj sám. Teraz však už musím ísť do práce. Ale… prídem. Aj Andreas a všetci ostatní. Zatiaľ si ale oddýchni, aby si ich návštevu zvládol,“ upokojujúco mu vysvetlil a následne si vzal svoju tašku, aby sa poponáhľal do práce. Už meškal, no nechcelo sa mu odchádzať. Nie teraz, keď sa Tom konečne prebral. Pretože… hoci sa vlastne vôbec nepoznali, za tie týždne, čo strávil s Andreasom a aj s Tomom – hoci len nečinne ležiacim na lôžku – mal pocit, akoby ho poznal celé roky. Bol jeho priateľom a on s ním chcel byť a pomáhať mu. No vedel, že nemôže. Tom si potreboval oddýchnuť a on musel do školy a do práce.
Cestou von informoval službukonajúceho lekára o Tomovom prebudení a len čo opustil priestory nemocnice, zavolal Katrin a Andreasovi, aby im zvestoval novinky. Obaja boli samozrejme nadšení a Katrin aj patrične dojatá – do telefónu sa mu rozplakala. Andreasova reakcia bola úplne opačná – navzdory skutočnosti, že bol práve na pracovisku, zavýskal a predviedol aj oslavný tanec, ktorý síce Sami vidieť nemohol, ale vedel si ho predstaviť. V omnoho lepšej nálade a povzbudený prívalom energie zvládol stretnutie s profesorom aj hodiny v práci a cestou domov sa opäť vybral za Tomom do nemocnice. Za normálnych okolností by tam dnes už nešiel – popoludní za ním chodieval Andreas a on šiel zatiaľ domov a sem tam sa povenoval vareniu. Dnešok bol však výnimočný. Dnes sa Tom prebral. Dnes sa stal taký malý zázrak.
Keď Sami dorazil do nemocnice, Andreas práve dokončoval popoludňajšiu dávku cvikov, zatiaľ čo sa z jeho úst vinul taký príval slov, aký uňho ryšavý chlapec snáď ešte nikdy nepočul. Tom vyzeral, že príliš nevníma, no bolo jasne badať rozdiely oproti predchádzajúcej letargii. Jeho oči boli omnoho živšie, jeho telo omnoho lepšie spolupracovalo a keď sa otvorili dvere, jeho pohľad zablúdil patričným smerom, aby zaregistroval prichádzajúceho mladíka. Možno ho nepoznal, no pamätal si ho z rána a bol rád, že svoje slová dodržal a vrátil sa. Jeho rozžiarený výraz mu dodával pocit, že bude všetko v poriadku – presne tak, ako mu to sľuboval.
„Je strašne zlatý, keď sa hanbí,“ hovoril mu, poukazujúc na Andreasovu červenú tvár a pohľad uprený niekam dole. „Už ste skončili?“
Na ďalší deň sa Tom podrobil množstvu vyšetrení zameraných hlavne na stav jeho miechy, svalov a všeobecne jeho pohybového ústrojenstva. Hneď ráno po vizite za ním prišiel lekár a oboznámil ho s celodenným programom vyšetrení a pýtal sa ho na to, ako sa cíti, no Tom mu nevedel odpovedať. Mal obrovské problémy s rozprávaním, tvorením slov a viet, s vyjadrením svojich myšlienok. No zároveň absolútne netušil, ako sa vlastne cíti. Necítil nič. Hovorili mu, čo sa mu stalo, čo sa s ním deje, no s ním to nič nerobilo. Hovorili mu, že nemusí byť vydesený, ale on nebol. Všetko, čo sa s ním dialo, mu bolo vlastne jedno. Poslali za ním psychologičku a tá sa s ním pokúšala rozprávať o jeho myšlienkach a pocitoch, ale preňho to bolo ťažké a nezaujímavé. Nedokázal sa na to sústrediť. Doktorka odišla s tým, že sa ešte vráti a on na to nijako nereagoval. Popoludní za ním prišla rodina aj priatelia a zjavil sa aj Sami, ktorý za ním bol aj ráno, no keďže Tom bol na vyšetreniach, nezastihol ho a tak šiel rovno do práce. Na tretí deň sa všetko opakovalo. Vyšetrenia, stretnutie s psychologičkou a návšteva priateľov. Sami s Andreasom boli práve uňho, skončili s cvičením aj masážami a teraz sa s ním len nezáväzne bavili, keď sa zrazu začal nekontrolovateľne chvieť v akomsi kŕči. Oboch to strašne vydesilo. Mladší z chlapcov ostal konšternovane stáť na mieste neschopný pohybu a tak ostalo na Andreasovi, aby sa rozbehol k dverám a začal kričať o pomoc. Až neskôr si uvedomil, že mal asi skôr stlačiť pohotovostný gombík, no v tej chvíli vlastne nemyslel, iba jednal.
„Pomóc, prosím, s Tomom sa niečo deje! Doktor, sestra, rýchlo, Tom… Pomóc!“ kričal nesúvisle, bežiac smerom k lekárskej izbe, zatiaľ čo Sami sa v izbe spamätal a teraz stál pri Tomovi a bál sa ho čo len dotknúť, aby mu neublížil. Keď vtrhli do izby lekári a sestričky, odsotili ho ďalej a on sa – ani sám nevedel ako – ocitol v Andreasovom objatí. Ten mu svojim objatím dodával silu, no aj sám si ju bral. Sledovali lekárov, ako obskakujú okolo Toma a snažia sa zistiť, čo sa s ním deje, a začuli niečo o epileptickom záchvate skôr, než mu niečo pichli a jeho telo sa upokojilo. Vzápätí ho aj s posteľou odviezli z izby. Len jeden lekár s nimi ešte chvíľu ostal a spýtal sa ich, čo sa vlastne stalo a potom ich poslal domov, no oni to odmietli. Rozhodli sa radšej počkať na výsledky testov. Tie prišli – ako sa im zdalo – až o nekonečný čas neskôr. A rozhodne neboli pozitívne.
Po pár minútach Andreasovi zazvonil telefón – volal mu Jörg. Pýtal sa ho, čo sa stalo a ako sa to stalo a on mu trpezlivo všetko vysvetľoval, zatiaľ čo stískal Samiho dlaň, získavajúc od neho oporu. V pozadí bolo počuť vzlykajúcu Katrin, ktorá sa snažila utíšiť plačúcu dcérku. Keď starší muž konečne zložil, chlapci sa stúlili jeden druhému do náručia a čakali. O pol hodinu neskôr sa rozrazili dvere a do čakárne vbehol Jörg. Rozhliadol sa, a keď zbadal Tomových priateľov, bez slova sa usadil k nim na lavičku.
Operácia trvala dlho. Katrin niekoľko krát volala, no manžel jej nemal čo nové povedať, pretože ich nikto neprišiel informovať. Keď sa konečne zjavil lekár a oznámil im, že operácia sa skončila, Tom prežil a nateraz je jeho stav stabilizovaný, všetkým trom spadol zo srdca obrovský kameň. Vidieť ho však nemohol nikto, vraj to bude možné až ďalší deň, a tak sa nakoniec museli odobrať domov. Bol to ťažký deň. Jörg manželke zavolal hneď, ako dohovoril s lekárom, chlapci sa vrátili domov, v tichosti zjedli nejaké zvyšky z predchádzajúceho dňa, v rýchlosti zvládli večernú hygienu a odobrali sa do postele. Ani jeden nemal náladu na reči, obaja boli ponorení do vlastných myšlienok. Iba v posteli sa pritúlili jeden k druhému a dali si tak najavo, že napriek všetkému najdôležitejšie je, že sú spolu.
Bolo to ako zázrak! Tom sa po operácii prebral a to vo všetkých významoch daného slova. Emočne úplne ožil a hoci jeho vyjadrovacie schopnosti sa nijak zvlášť nezlepšili, na jeho tvári sa konečne prejavovali jeho emócie. Spoznával ľudí okolo seba a dával najavo, že sa teší z ich prítomnosti. To bolo dobré znamenie ako pre jeho blízkych, tak aj pre psychologičku a lekárov. Zároveň to však znamenalo, že pre nich všetkých – ale hlavne pre Toma – začína tvrdý boj. Musel sa všetko učiť odznova. Rozprávať, čítať, písať, chodiť, používať ruky… Dennodenne trávil dni s psychologičkou, logopedičkou a hromadou rehabilitačných pracovníkov. A bolo to náročné. Ako psychicky, tak aj fyzicky. Zo začiatku, keď sa ešte neprejavovali žiadne výsledky, boli dni, kedy to mal Tom chuť vzdať. Teda – na úplnom začiatku ešte nie. Vtedy, keď sa dozvedel, čo všetko sa stalo, bol šťastný, že to prežil a veril, že to chce len trochu času a on sa opäť dostane do formy. Lenže keď sa dlho nič nedialo, začalo to byť preňho frustrujúce. Boli dni, keď to chcel vzdať. Keď odmietal vstať z postele, keď odmietal spolupracovať, komunikovať, dokonca jesť… V takýchto dňoch s ním Sami trávil všetok svoj voľný čas a snažil sa mu dodávať novú nádej a chuť bojovať. Čítal mu, púšťal mu obľúbenú hudbu, v televízii mu vyhľadával program, o ktorom od Andreasa vedel, že to rád pozeral. Keď sa práve nemusel drviť na skúšky, učil sa všetko o rehabilitáciách. A keď skončili skúšky a škola, trávil v nemocnici toľko času, až mu tam ponúkli brigádu počas dovoleniek. Veď bodaj by aj nie! Sami sa stále usmieval, bol ku všetkým milý a priateľský a vlastne im pomáhal aj bez toho, aby za to dostával peniaze. Učil sa od nich a pri nich a povzbudzoval aj ostatných pacientov a niektoré staršie pacientky a sestričky ho volali Slniečko. A on sa pri tom len ešte viac usmial, zasmial sa a občas niektorej aj vlepil bozk na líce. No uznajte – kto by ho nemiloval?
Pár dní po Tomovom prebudení za ním bola aj polícia a pýtali sa ho, čo sa stalo, ale on si nepamätal. Sami mu neskôr prezradil, že jeho s Andreasom vypočúvali už dávnejšie, no obaja odprisahali, že nebol opitý a tak nič nemohli. Tomovi to bolo v tej chvíli jedno, lebo veľmi neveril, že si tak skoro sadne za volant. Horšie to bolo, keď za ním prišiel Gordon. Hoci ho prišiel povzbudiť, jemu to skôr pripomenulo fakt, že ani na gitaru si tak skoro nezahrá. Sami mu potom nadával, že miesto aby ho to povzbudilo k väčším výkonom, tak ho to odradilo a on sa prestal snažiť. Tom naňho vtedy vrhol dosť skeptický pohľad, niečo v zmysle, že pri ňom sa nedá nesnažiť, pretože Sami by uhnal aj mŕtveho, aby si zabehol maratón, ale chlapca to nepresvedčilo. Miesto toho mu pod nos strčil nejakú čerstvo napečenú dobrotu a nútil Toma, aby ju sám zjedol. Mladík by mu za to najradšej vynadal, pretože práca s vidličkou bola preňho ešte príliš náročná, hoci mu Sami pomáhal, takže to preňho bol skôr ďalší tréning a nie nejaká odmena. Keď Andreas neskôr našiel na stolíku špinavú misku, smial sa mu, že sa ho jeho priateľ snaží vykŕmiť.
„Tom to potrebuje! Pozri sa naňho, aký je vychudnutý! Zato ty by si mal začať držať diétu,“ smial sa mu mládenček, zatiaľ čo mu hľadkal brucho.
A potom jedného krásneho dňa prišiel Sami za Tomom do nemocnice a… neusmieval sa.
autor: Jasalia
Je fajn že Tom má Andrease a hlavně Samiho určitě Sami někoho přivedl.
Som zvedavá čo sa Samimu stalo:( prečo je smutný? Andy ho opustil?