Herzenswärme 5.

„Ak niekto s tebou vydrží v tých najhorších časoch, potom si naozaj zaslúži byť s tebou v tých dobrých.“
– Neznámy

Len čo som ráno otvoril oči, už som sa nevedel dočkať, kedy Billa znova uvidím. Bol som z toho mimoriadne nervózny. Nikdy som zo stretnutia s ním necítil tlak na hrudi ako práve teraz. Nikdy som sa nejako obzvlášť perfektne neupravoval, ale dnes som to urobil. Dnešný deň sa mi zdal celkom iný ako tie predošlé. Cítil som v kostiach, že sa dialo niečo čudné. Toto som nebol ja – pohoďák, drsňák Tom. Namiesto toho sa zo mňa pomaly stával nervák, citlivka Tom. Pokrútil som nad sebou hlavou a pozrel na mobil. Mal som tam správu, ale nanešťastie nebola od Billa.
„Kurva, Laura,“ zanadával som a okamžite sa zamračil. Celkom som na ňu zabudol. „Kde si? Prečo sa neozveš?“ prečítal som si nahlas. „Lebo nechcem,“ zamrmlal som jej na odpoveď, ale neodpísal nič. Musel som to s ňou jednoducho ukončiť. Jednak preto, že som jej mal plné zuby, a aj preto, že som to sľúbil Billovi. Ale ako som to mal spraviť? Najlepšie bude, keď jej správy proste odignorujem, pomyslel som si a tajne dúfal, že je aspoň natoľko inteligentná, že by to mohla pochopiť. Snažil som sa ju vytesniť a napísal som svojmu najlepšiemu kamošovi. Chvíľu som čakal na odpoveď a potom vzal kľúče od auta a šiel preňho do nemocnice, ako sme sa dohodli. Keď som dorazil na interné, čakal na mňa už na chodbe a vybehol mi oproti.

„Tom!“ zakričal na mňa už z diaľky. Bol som taký happy, keď som ho konečne znova uvidel. Na to, že strávil niekoľko dní v nemocnici, vyzeral celkom dobre.
„Čau,“ objal som ho a vzal mu z ruky tašky.
„Tom,“ pozrel na mňa vyčítavo, „nemusíš mi to niesť. Nie som na tom…“ a nedopovedal.
„Ticho. Potrebuješ oddych,“ odbil som ho hneď a spolu sme vykročili k autu. Cestou mi Bill chvíľu kvetnato líčil svoje zážitky s ihlami a protivnými sestrami, ktoré ho tam celý čas ohovárali a sekírovali.
„Vyser sa na nich. Len ti závidia,“ mávol som rukou, naložil tašku do kufra a nasadli sme do auta. Vyštartovali sme a Bill ma chvíľku sledoval pri šoférovaní. Keď som sa naňho kútikom oka pozrel, sklopil pohľad. Zdalo sa mi divné, že zrazu stíchol. To sa ešte nikdy predtým nestalo. „Prečo si zrazu ticho?“ opýtal som sa ho a pustil potichu rádio.
„Tom, ty si ku mne taký dobrý,“ zašepkal ticho a mal som pocit, že sa rozplače.
„Hey,“ pozrel som sa naňho krátko, keď som zastavil na červenej a pousmial sa. „Čo sa stalo?“
„Neviem. Asi som stále nadrogovaný z tých infúziek,“ mávol rukou, oprel sa o sedadlo a pozeral z okienka.

„Už vedia presne, čo ti je?“ opýtal som sa po dlhšom čase a pokračoval v jazde.
„Povedali, že mám málo železa a mám jesť veľa špenátu a šalátu a… blah,“ a spravil gesto – je mi z toho na tiku. Rozosmiali sme sa a už som zastavil pred mojím vchodom a zaparkoval. Vzal som mu veci, on medzitým vystúpil a ja som zamkol. Bez jediného slova sme šli jeden vedľa druhého, kým mi Bill neotvoril dvere do vchodu a potom sme si vzali výťah k jeho bytu. Keď som vošiel, položil som do chodby tašky.

„Ďakujem,“ usmial sa na mňa Bill. „Chceš tu so mnou chvíľu ostať? Mama bude ešte dlho v práci a…“
„Jasné,“ vyzul som si topánky a nasledoval ho do jeho izby. Sadol som si na posteľ a sledoval ho, ako sa vybaľoval. Pozorne som si ho prezeral a všimol som si, že mal ruky dopichané od ihiel a posypané modrinami. „Veľmi sa tam s tebou asi nemaznali,“ poznamenal som, keď som to uvidel. Chytil som amok. Ako ho mohli tak doriadiť?! naštval som sa v duchu. Bill si pozrel na svoje modriny.
„No, nie je to nič moc, ale videl som tam pacientov, ktorí na tom boli horšie ako ja,“ zaškľabil sa.
„To nie je v poriadku. Ako…“ začal som sa nad tým pohoršovať, ale stačil mi jeden Billov pohľad a stíchol som. Pocítil som v hrudi čosi zvláštne. Hlava mi začala z jeho pohľadu pulzovať a v krku mi celkom vyschlo. Čo to, do pekla, malo znamenať?

„Tom, nepovedal som ti CELÚ pravdu,“ povedal zrazu Bill len tak z ničoho nič, sadol si na stoličku pri písacom stole a rozplakal sa. Divné pocity zrazu vystriedalo čosi celkom iné. Ani neviem, ako by som to popísal. Bolo to niečo ako fakt nepríjemná, vnútro sťahujúca úzkosť. Ostal som v úplnom šoku. V hlave mi jeho veta rezonovala ako obrovsky dlhokánske echo. „Nie je to nedostatok železa,“ pozrel sa na mňa uplakanými očami. „Prepáč mi to. Nevedel som, ako ti to povedať. Ani teraz neviem, ako…“ a znova sa mu zlomil hlas. V ušiach som začul čosi ako hlasné PRÁSK nasledované mojimi vlastnými slzami. Stuhnuto som sa díval na svojho najlepšieho priateľa pred sebou a v duchu sa pýtal: Prečo mi doteraz klamal? Bill sa na mňa za dlhých päť minút nepozrel ani raz.

„Tom, nechcem, aby sme sa ďalej kamarátili. Nemôžem… Nechcem, aby si TO musel vidieť,“ povedal napokon rýchlo, takmer nezrozumiteľne.
„ČOŽE?!“ vykríkol som ešte viac v šoku. „T – to… Ty si asi zo mňa uťahuješ?!“ skríkol som naňho a hlas mi pritom preskakoval. „Čo – do – PEKLA – sa – to – S TEBOU – stalo?!“ ostal som chvíľu paralyzovaný prívalom vlastných pocitov, ale hneď ako som precitol, pokračoval som: „Čo je ti vlastne? Prečo mi to nechceš povedať priamo? Myslíš si, že sa na teba vykašlem? CHCEM ti pomôcť, Bill!“ Môj hlas bol plný výčitiek a on sa naplno rozplakal. Nemohol som sa naňho aj pri všetkom svojom hneve len tak pozerať. Natiahol som sa pre jeho ruku, chytil ju a pritiahol ho k sebe na posteľ. Objal ma a jeho slzy mi padali na rameno.
„Mám r – r…“ koktal, ale ďalej nemusel nič vravieť. Tušil som to! Bože, ja som to niekde v kútiku duše vedel, ale aj tak ma oklamal! Mal rakovinu! počul som sám seba kričať vo svojej hlave.Srdce mi pritom prudko kleslo až do gatí.
„Ale Bill, predsa existuje liečba. Dnes je už…“ chcel som ho podporiť, ale on sa na mňa zrazu len pozrel.
„Nechcem sa nechať celkom zničiť,“ zašepkal a ja som sa rozvzlykal ako malý chlapec. Všetko akoby sa vo mne trhalo. Akoby mi niekto do tela vpravil King Konga, ktorý tam začal všetko prevracať naruby. Chcel som mu povedať, že to predsa nemohol len tak vzdať, ale nedokázal som v sebe nájsť silu. „Tomi,“ pritúlil si ma a hladkal ma po vlasoch. Pritisol som sa k nemu tak, ako sa len dalo. „Tom, neplač, prosím.“ Toto mi NEMOHOL spraviť! reval som vnútorne.

„To mi predsa, kurva, NESMIEŠ spraviť!“ vyšlo zo mňa nekontrolovane a pozrel som sa mu do očí. „Ja ťa…“ a všetko sa v mne zlomilo. Nemohol som ani len pomyslieť na to, že by tu jedného dňa už nebol, ale čo bolo horšie… Až TOTO jeho priznanie mi celkom otvorilo oči a nedokázal som sa tomu už ďalej brániť. „Milujem ťa,“ zašepkal som a on sa na mňa len díval a po lícach mu tiekli ďalšie a ďalšie slzy. Toto bolo stokrát horšie ako spomalená tragická scénka v trápnom, lacnom, slaďáckom filme pre naivné tínežerky. Slzy mi celkom rozmazali videnie. Mal som pred očami len farebné šmuhy a jediné, čo som cítil, bolo, ako sa môj najlepší priateľ a moja LÁSKA triasla. Nič nepovedal a mňa sa zmocnil strach. To všetko na mňa doľahlo silou atómovky. Všetko sa mi to v hlave pomixovalo do obrovskej čiernej diery, ktorá zo mňa vysávala všetku pozitívnu energiu a nádej, čo mi ešte ostala. Mal som chuť… Vlastne som ani nevedel na čo. Dlho sme tam len tak sedeli – bez jedného slova. Bill sa neprestával triasť a ja som sa nedokázal pozbierať. Neplakal som už, ale bolesť stále neodchádzala. Prilepila sa mi na hruď ako neforemná masa a pulzovala… A pulzovala. Zmohol som sa na to, že som Billa len zľahka pohladkal po vlasoch a on hlasno potiahol nosom. Pozrel som sa naňho a on predo mnou uhýbal, akoby sa za seba hanbil a ja som čakal. Čakal som, čo na TO odpovie.
„Tomi,“ nahlas a dlho vydýchol, chytil ma za ruku, ale aj tak sa na mňa nepozrel, „prečo AŽ teraz?“ a vtedy som zachytil výčitku nie len v jeho dúhovkách, ale aj hlase. Nevedel som mu na to dať odpoveď. Pohladkal ma po tvári. Tak jemne. Len končekmi prstov. Jeho dotyk bol ako letný vánok – príjemný, ale rýchlo vyprchal. Vtedy som pochopil, že som nebol jediný, kto miloval.

„Ty… Ako dlho ma už…“ zachytil som jeho plachý pohľad. Tekal mi po tvári očami, akoby nevedel, kam sa dívať.
„Odkedy som po prvýkrát žiarlil na…“ zašepkal a ešte tichšie dodal, že to trvalo už tri roky.
„Bože,“ povzdychol som si a rukou prehmatal tvár. Udrel ma taký silný pocit viny ako ešte nikdy. Bol do mňa zaľúbený tak dlho a ja som si to ani raz nevšimol! Aký priateľ som to bol?! Ubližoval som mu celé TRI roky! AKO som mohol byť taký SLEPÝ?! „Bill, ja… Nikdy som… Bol som otrasný najlepší priateľ na svete. Cítim sa ako totálna socka,“ a začal som sa mu hneď ospravedlňovať. On ma len ticho sledoval a pritom ma stále držal za ruku.
„Tomi, bol si ten najlepší kamarát, akého som kedy mal, mám a budem mať. Vždy sme, boli sme a aj budeme na jednej lodi,“ vyznal sa mi, keď som skončil so svojím sebaobvinením. „Nikdy som ti to nepovedal, lebo som sa bál, že by si ma od seba odsotil. Vždy som si myslel, že je lepšie mať po boku priateľa ako nikoho.“
„Prepána, nie som žiaden pokrytec, Bill,“ naštval som sa naňho. „Vždy som si myslel, že ma dobre poznáš a vieš o tom, že by som ťa NIKDY neopustil! Keby si mi to povedal už dávno, možno by som už dávno prišiel na to, že ťa…“ preglgol som a on sa na mňa smutne zahľadel. „Mohli sme byť spolu celé roky a teraz? Koľko času…“ ani som to radšej nedopovedal. Do mysle sa mi vkradol len obrázok Billovho chorobou umučeného tela ležiaceho v tmavej mahagónovej rakve. Zavzlykal som a rýchlo sa mu otočil chrbtom.

Nechcel som, aby ma videl plakať, čo bolo dosť iracionálne, pretože odkedy som sem dnes prišiel, nerobil som nič iné ako to. Pocítil som, ako sa posteľ za mnou prehla pod jeho váhou a jeho ruky ma nežne objali. Jeho hruď sa dotkla môjho chrbta a vysielala mi doň teplo.
„Tomi, nie je dôležité, koľko času nám ostáva. Nechcem tvoju ľútosť a ani tvoj smútok. Potrebujem ťa hneď a tým viac, že…“ šepkal mi do ucha a ja som sa k nemu otočil. Zachytil som jeho zlatohnedé dúhovky a utápal sa v nich. Jemne som ho chytil za krkom. Pritiahol si ho a pobozkal. Dotyk našich pier mi v okamihu z hrude vypálil ťaživú masu, ktorá ma trápila, a ostal len pocit omámenia. Presne, ako keď som bol zhulený. Vnímal som len dotyk jeho hrejivých dlaní na tvári a chuť jeho mäkkých úst. Cítil som sa ako hlupák a zúfalec zároveň. Ľutoval som svoju tvrdohlavosť.TOTO VŠETKO som mohol mať už tak dávno!Hlavou mi behali všetky naše spoločné zážitky svetelnou rýchlosťou. Akoby ma ten bozk celkom pohltil. Celé moje telo bolo zrazu v jednom obrovskom ohni, z ktorého ma mohol dostať len ON. A podarilo sa mu to. Toto bolo niečo celkom iné. Nikdy predtým som nič podobné nezažil. Nebola to túžba po tom sa čo najrýchlejšie zbaviť svojho vzrušenia, ani kvapka egoizmu alebo potreby niečo niekomu dokazovať. Ten bozk bol nezištný, čistý a nevinný. Chcel som mu dať pocit šťastia, a to ma samého spravilo šťastným, hoci som to neočakával. Toto bola najbláznivejšia a najkrajšia jazda húsenkovou dráhou, ktorá mi celkom zamotala hlavu, všetko v mojom tele, a pritom moje srdce ostalo celkom pokojné, ale s pocitom sladkého naplnenia. Neuveriteľné, koľko pocitov som v sebe objavil len po jednom intímnom dotyku s chalanom, po ktorého boku som žil celý svoj život.

No nič v tomto nedokonalom svete nikdy netrvalo naveky. Naše pery sa zákonite museli znova rozdeliť a realita musela znova udrieť v plnej sile.
„Takže… Čo teraz?“ opýtal som sa ho ticho a obaja sme hľadeli na koberec v jeho izbe. Stisol som viečka, nadýchol sa, vydýchol a pozbieral všetku silu v sebe, ktorá ešte ostala. „Chceš sa na mňa vykašľať?“ pozrel som sa mu do očí s nádejou, ale on neodpovedal. Namiesto toho sa odtiahol a schúlil do klbka uprostred postele. „Bill, nesmieš to VZDAŤ. Pre seba, pre svoju matku, pre MŇA. MUSÍŠ sa liečiť.“ Akoby ma vôbec nevnímal. Štvalo ma to! „Kurva, Bill! Pozri sa na mňa, keď s tebou hovorím!“ kričal som naňho, aby som si jednak uľavil od bolesti, a jednak preto, lebo ma ignoroval a ja som zúfalo potreboval počuť aspoň jedno slovo.
„Tom, daj mi pokoj!“ zavrieskal na mňa tak ako ešte nikdy, ale konečne sa na mňa aspoň pozrel. „Choď… Choď domov. Chce sa mi spať,“ povedal už o niečo pokojnejšie, ale nemal som z toho dobrý pocit. „Tak choď UŽ!“ zakričal na mňa a ukázal prstom na dvere. Hnevá sa?! ON sa na MŇA hnevá, pretože mu chcem pomôcť?! premýšľal som a vôbec som nechápal, prečo len tak z ničoho nič tak vybuchol.
„Bill, prosím…“ začal som zmierlivejšie, nechcel som odísť, keď bol na tom tak zle.
„VYPADNI UŽ!“ rozbehol sa ku mne a sotil ma smerom z izby. „CHOĎ! CHOĎ!“ až som ostal civieť na chodbe a on sa predo mnou zamkol. Cítil som sa ako pes. Nechápal som, čo sa to s ním stalo. Ani v myšlienkach som k tomu nedokázal nič povedať. Nevedel som, čo robiť. Nechcel som odísť, ale možno len potreboval viac času. Aj ja sám som potreboval viac času.