Stretli sme sa na Vianoce 38.

Tom ostal stáť ako obarený. Nedokázal pochopiť, čo to všetko znamená. V prvej chvíli bol ešte ponorený do toho úžasného pocitu, keď sa Billove pery dotýkali tých jeho, keď vdychoval jeho nádhernú vôňu a mal pocit, akoby bolo všetko v poriadku. Potom však Billove slová konečne doputovali k jeho mozgu a on sa prebral z omámenia. Rýchlo sa otočil, rozhodnutý ho zastaviť, ale on tam už nebol.

„Billi? Billi! Nie! Billi, milujem ťa!“ volal, no Bill už bol príliš ďaleko. Nemohol ho počuť. Alebo mohol? Vlastne… mohol. Bol len kúsok za dverami a zúfalstvo v Tomovom hlase ho úplne zlomilo. Zrútil sa na schodoch a zúfalo lapal po dychu v snahe ovládnuť sa. Vedel, že musí čo najskôr zmiznúť, aby ho tu Tom nenašiel. Keby ho tu našiel, keby sa ho dotkol… vedel, že by nedokázal odísť. Vykašlal by sa na celú tú vec s bratstvom a ostal by s ním. A to nemohol. Bolo to predsa zvrátené a zakázané a… príliš to bolelo.

Keď Tom skutočne vybehol na schody, Billa už nikde nevidel. Vrátil sa do bytu, zavrel dvere a zviezol sa po nich na zem. V hlave sa mu neustále dookola ozývali Billove slová. Nedokázal im veriť. Nedokázal im veriť. Brat? On mal brata? Jasné, že mal, ale ten predsa zomrel, keď mali šesť rokov! Bill nemôže byť jeho brat! Otec by mu predsa povedal, že jeho brat žije! Nemohol by mu to tajiť celé tie roky! Či áno? Ale prečo mu to nepovedal, keď Billa priviedol domov? Nespoznal ho snáď? Bol to predsa jeho syn! Ale… Bol to jeho brat a ani on ho nespoznal. Boli predsa úplne odlišní! Bill bol jemný, nežný, milý… Bol dokonalý. Taký dokonalý! Jeho Bill… jeho… brat… Tom sa postavil na nohy a dopotácal sa do kuchyne, kde na stole ostala ležať ich spoločná fotografia. Vzal ju opatrne do rúk a pohladil tváričku svojho brata na obrázku. Bol taký krásny… Spoznával v ňom črty jeho staršej verzie a zrazu nedokázal pochopiť, že si to nevšimol už skôr. Lenže aj na svojej mladšej podobe spoznával seba. Bolo to také očividné, a predsa… nechcel tomu uveriť. Keby to urobil, znamenalo by to, že o Billa navždy príde, a to… to by nezniesol.

Po tvári sa mu kotúľali stále ďalšie a ďalšie slzy a on ich nedokázal zastaviť. Chcel mať Billa pri sebe, objať ho a už nikdy nepustiť. Chcel ho uistiť, že všetko bude v poriadku. Chcel veriť, že bude. Ale naozaj? Potreboval sa dozvedieť pravdu a tú mu mohol povedať len jeho otec. Bol ale príliš vynervovaný a uvedomoval si, že v tomto stave by sa k otcovi v zdraví nedostal. Predsa len, jeho nehoda ho dosť poučila a jeho podvedomie ho aj v tejto situácii upozorňovalo na to, že ak sa mu niečo stane, odpovede nedostane. Preto sa niekoľko krát zhlboka nadýchol v snahe upokojiť sa, tvár si opláchol studenou vodou a vypil aj pohár vody. Nemal pocit, že by mu to ktovie ako pomohlo, no ďalšie čakanie by mu rozhodne nepomohlo. Nemohol čakať. Musel sa dozvedieť pravdu. A tak vzal kľúče, fotografiu a vybehol z domu.

Medzi tým sa Bill dokázal upokojiť dosť na to, aby si privolal výťah. Nezvládol by zísť dole po vlastných. Kolená sa mu podlamovali a celý sa triasol. Vo výťahu sa musel pevne podoprieť, lebo keď sa výťah s trhnutím pohol, takmer spadol na zem. Vypotácal sa von, a pridŕžajúc sa steny, zastavil na úpätí schodov vedúcich z ulice k vchodu do bytovky. Pozeral na tých pár schodov ako na najväčšieho nepriateľa, uvedomujúc si, že bude mať problém zísť po nich dole. Našťastie, Gordon bol nablízku. Sedel v aute pred Tomovou bytovkou a čakal na Billa. V kufri mal naukladané všetky Billove veci a teraz čakal už len naňho, aby ho odviezol späť do Loitsche. Keď videl, v akom stave ten chlapec je, rýchlo vystúpil z auta a pomohol mu nastúpiť na sedadlo spolujazdca. Pripútal ho a na chvíľu mu stisol ruku v snahe povzbudiť ho, no potom sa vrátil na svoje miesto a urýchlene opustil mesto. Bol najvyšší čas, pretože len o pár sekúnd neskôr zbadal v spätnom zrkadle Toma, bežiaceho k svojmu autu.

Tom sotva dokázal trafiť kľúčom do zapaľovania, ako sa mu triasli ruky, no keď sa mu to konečne podarilo, nestrácal ani minútu. Nevedel, koľko predpisov porušil a koľko krát prekročil rýchlosť, no bolo mu to jedno. Potreboval hovoriť s Jörgom. Potreboval počuť pravdu a potreboval ju počuť hneď. Nemohol čakať. Preletel cez mesto a so šmykom zastavil pred domom svojho otca. Prebehol k dverám a prudko zabúchal na dvere, než netrpezlivo stlačil kľučku v snahe overiť si, či nie je odomknuté. Nebolo, a tak zabúchal opäť, netrpezlivo prešľapujúc z nohy na nohu. Len čo Katrin otvorila, vtrhol dnu a zamieril si to najskôr do obývačky a následne aj do kuchyne, hľadajúc svojho otca, no ten nikde nebol. Katrin za ním šokovane hľadela, pretože takéhoto ho nikdy pred tým nezažila. Nepozdravil ju ani deti, hoci minimálne tie mladšie sa za svojim bratom nadšene rozbehli v snahe ho privítať.

„Kde je Jörg?“ vybafol na ňu takmer zúrivo, až sa ho skoro zľakla.

„Nie je tu, je ešte v práci. Vráti sa až o dve hodiny,“ povedala mu a snažila sa ho chytiť za ruku, v snahe upokojiť ho. Tom sa jej však vytrhol a naďalej nepokojne pochodoval sem a tam. „Tom, čo sa deje?“

„Ja… musím s ním hovoriť. Musím… Kedy príde? Musím… musím s ním hovoriť!“ opakoval Tom a celý sa triasol, tvár sa mu krčila v grimase, ako sa márne snažil potlačiť opäť prichádzajúci plač. Rozhodne si dlaňou zotrel slzu, ktorá sa mu skotúľala po tvári, no bolo to márne, pretože ju nasledovala ďalšia a za ňou ďalšia, až mal opäť celú tvár mokrú. Tom si začal naštvane zotierať slzy z tváre a zrazu nevedel, čo má robiť. S touto situáciou nerátal, vlastne nad niečím takým vôbec neuvažoval. Jeho mozog prestával pracovať. Katrin to videla a vôbec sa jej to nepáčilo. Snažila sa Toma upokojiť, no keď sa jej to nedarilo, odviedla ho do kuchyne a usadila ho k stolu. „Zavolám mu, dobre? Zavolám mu a zistím, či nemôže prísť skôr. Chvíľu tu ostaň, hneď sa vrátim,“ sľúbila mu, a keď prikývol, rýchlo vyšla z miestnosti a vrátila sa za deťmi do obývačky.

„Kay, Andrea, vezmite deti k babke a ostaňte tam. Andy, zbaľ im niečo na oblečenie a hranie, Kay, ty ich zatiaľ zabav,“ vyzvala svoje staršie deti a potom sa sklonila k tým menším. Evidentne boli rozrušené z Tomovho správania a ona cítila, že ich musí dostať z domu skôr, než ich to rozruší ešte viac.

„Tobias, Anna. Tomi sa dnes necíti dobre. Je chorý. Potrebuje trochu pokoja. Andrea a Kay vás teraz zoberú k babke a ostanú tam s vami, dobre? A ja sa zatiaľ postarám o Toma, aby mu bolo lepšie.“

„Ale ja chcem ísť za Tomim,“ namietal chlapček a jeho sestrička súhlasne prikyvovala. Aj ona chcela ísť za svojím veľkým bratom. Chcela ho objať a dať mu pusinku, ako to robili jej najbližší jej, keď bola chorá. Katrin to chápala a obe svoje mladšie deti pohladila po líčkach a dala im pusinky na čelíčka.

„Ja viem, ale Tomi sa naozaj necíti dobre. Ale sľubujem, že len čo sa bude cítiť lepšie, pustím vás za ním. Dobre? Teraz pôjdete k babke. Postará sa o vás a ja sa postarám o Toma. A poslúchajte. Babka je už stará, nevládze toľko, hm?“ usmiala sa na nich šibalsky a oni sa zasmiali. Vtedy sa za jej chrbtom ozvala Andrea s tým, že už sú zbalení, a tak rýchlo vstala a zoberúc Annu na ruky, odviedla ich oboch do predsiene. Bola veľmi nervózna, že necháva Toma samého tak dlho, no potrebovala dostať deti z domu a urobiť to čo najpokojnejšie, aby ich nerozrušila ešte viac, než už boli.

„Andy, prosím ťa, zavolaj Jörgovi a povedz mu, nech sa ponáhľa. Neviem, čo sa stalo, ale muselo to byť naozaj zlé,“ požiadala Katrin svoju staršiu dcéru, zatiaľ čo obúvala čižmičky tej mladšej. Kay už vonku štartoval auto a ona bola rada, že mu dovolili vodičák hneď, ako dosiahol potrebný vek. Odviedla deti k autu, pripútala ich do sedačiek a z posledných síl skrývala nervozitu. Len čo auto zmizlo z dohľadu, ponáhľala sa späť, aby našla Toma sedieť v kuchyni na zemi, opierajúceho sa o kuchynskú linku, rukami si objímal kolená a knísal sa. Na tvári mal takmer nepríčetný výraz a ona sa na pár sekúnd úplne zarazila, nevediac, čo má robiť. Potom si však pripomenula, že je to len Tom, jej nevlastný syn a vlastný syn jej manžela. Stále ten istý Tom, o ktorého sa starala celé mesiace, keď sa zotavoval po nehode. A evidentne aj teraz potreboval jej pomoc. Šla k nemu a kľakla si čo najbližšie, aby ho mohla súcitne pohladiť po pleci.

„Tom?“ prihovorila sa mu tichým hlasom, aby ho nevyľakala, no keď nereagoval, musela ho osloviť opäť, tento krát o niečo hlasnejšie. Tomom trhlo, a keď pozrel na Katrin, v očiach sa mu zračilo zdesenie. Žena sa začínala báť, že čím neskôr sa jej manžel vráti, tým horšie na tom Tom bude. Preto ho radšej nechala na pokoji a rozhodla sa Jörgovi zavolať sama.

autor: Jasalia