Stretli sme sa na Vianoce 40.

Na všetkých prítomných bolo jasne vidieť zdesenie a ohromný šok. Čakali čokoľvek, ale toto nie. Matka sa pokúsila zavraždiť svojho vlastného syna? To hádam nie! To isto musel byť nejaký omyl. Možno to bola len nehoda, alebo… Jörgove nasledujúce slová ich však presvedčili, že to, čo povedal, myslel absolútne vážne.

„Ja… Prišiel som domov a našiel som Toma s obrovskou ranou v hrudníku. Takmer vykrvácal! Vrazila mu do tela nôž! Neskôr tvrdila, že to nechcela urobiť, že to bo len reflex. Tvrdila, že sa bála, že Tom chce Billa zabiť… Že mala pocit… akoby to celé bol trest za to, že šla na potrat. Dala zabiť svoje prvé dieťa, a tak jej Boh alebo niekto vzal jej dcéru. A ona akoby úplne zabudla na to, že má dvoch synov, Bill sa pre ňu stal jej prvorodeným dieťaťom. Vraj dostala druhú šancu vychovať ho, a tým, ako sa jej ho Tom neustále snažil ukradnúť pre seba, sa stal pre ňu hrozbou. A tej sa ona potrebovala zbaviť. Neviem presne, čo sa tam vtedy stalo, ale zrejme sa k Billovi správala ako k svojej dcére a Tomovi sa to nepáčilo. Chcel Billa ochrániť a ona ho v návale šialenstva bodla nožom do hrude. Bože, keby som prišiel iba o pár minút neskôr…“ Jörg si musel dať opäť panáka a tento krát Andreas nalial všetkým, vrátane Andrei a Kaya. Tento krát to však trvalo dlhšie, kým dokázal pokračovať. Začal až po tom, čo ho Katrin vyzvala otázkou.

„Našiel si Toma a odviezol si ho do nemocnice?“

„Áno,“ prikývol, no opäť len mlčal.

„A kde boli vtedy Simone a Bill?“

„Ja neviem. Keď som prišiel, byt bol prázdny. Keď som sa tam neskôr vrátil, zistil som, že tam chýbajú aj jej a Billove veci, ale neviem, kedy ich vzala. Ja som sa vtedy staral hlavne o Toma. Volal som na pohotovosť a čakal a modlil sa, aby prežil. Než ho stihla odviesť sanitka, prišli aj policajti a šli so mnou až do nemocnice. Nechceli ma tam najskôr vôbec pustiť, chceli, aby som im najskôr všetko povedal, ale ja som potreboval ísť za ním. V prvej chvíli som si vôbec neuvedomil, že tam Bill nie je, myslel som len na to, aby Tom prežil. Až potom som si uvedomil, že Bill je v rovnakom nebezpečenstve, ale stále mi to nedochádzalo. Ani mi nenapadlo, že by to mohla byť práve Simone, kto ho zranil. Myslel som, že ho možno nechala doma samého a on sa zranil pri hre, hoci to bolo dosť nepravdepodobné, pretože Tom nebol tento typ dieťaťa. Myslel som aj na to, že by ich mohol niekto prepadnúť a uniesť alebo ja neviem… Jednoducho som vtedy nedokázal rozumne myslieť. Polícia ma potom odviezla do nemocnice, ale ostali tam so mnou a neustále mi kládli otázky a viem, že niektorí ostali v našom byte a prehľadávali ho.

Zistili, že po tom, čo Simone napadla Toma, vzala Billa, zbalila im pár vecí a ušla s ním. Bill sa zrejme bránil, pretože v byte našli pár porozbíjaných vecí smerom k dverám, zrejme ako sa snažil niečoho zachytiť. Neviem. Našli ich až o niekoľko dní neskôr a Bill skončil v starostlivosti psychológov. Zrejme nevidel, ako sa to Tomovi stalo, ale myslel si, že je mŕtvy. Simone mu zrejme v tom svojom šialenstve povedala, že ho niekto zabil a že chce zabiť aj Billa, a preto musia utiecť. Billovi Tom chýbal a zrejme si tak trochu aj uvedomoval, že Simone je mimo, ale nevnímal to tak veľmi ako Tom. Podľa lekárov bol vlastne v poriadku, a tak ho po pár dňoch pustili domov. Ale vtedy som bol väčšinu času v nemocnici pri Tomovi a nemal som veľa času starať sa oňho, a tak šiel k Simoniným rodičom. Teraz už viem, že to bola najväčšia chyba, ktorú som kedy spravil, ale vtedy som si myslel, že je to tak správne. Mali naňho všetok čas a ja som si myslel, že musím byť pri Tomovi. Pretože… zachránili ho. Myslím po fyzickej stránke. Zotavoval sa, ale jeho duša…. Nespoznával ma a vlastne nikoho. S nikým nekomunikoval, dokonca sa zdalo, že nikoho a nič nevnímal. Snažil som sa tráviť s ním čo najviac času, ale zdalo sa, že to nijako nepomáha.

Trvalo viac ako dva roky, kým sa spamätal natoľko, aby sa mohol vrátiť do normálneho života. Prvý ročník základnej školy dokonca vychodil v nemocnici. Postupne sa ma naučil vnímať ako svojho otca, ale nie som si istý, či si niekedy skutočne spomenul, že ním naozaj som. Skôr som mal pocit, že sa len naučil ma tak brať, lebo sme mu to všetci tvrdili. Na Billa a Simone si vôbec nespomínal. Ja som sa po čase musel vrátiť do práce a voľný čas som strávil s Tomom. Simoniným rodičom som pravidelne volal, ale neboli z toho príliš nadšení. Zrejme ma obviňovali z toho, čo sa ich dcére stalo. Až neskôr som zistil, že Simone Billovi nahovorila, že aj ja som mŕtvy, a tým, že som za ním dosť dlho nebol, som ho vlastne nevedomky presvedčil o tom istom. Teda, že som mŕtvy.“

„A čo Simone? Čo sa s ňou stalo?“ chcel vedieť Andreas, a vzápätí aj dostal svoju odpoveď.

„Nič. S ňou sa nestalo nič. Zdá sa, že sa dostala k psychiatrovi, ktorý sa do nej zamiloval. Uveril absolútne všetkému, čo mu povedala, a všetko to ospravedlnil. Podľa neho jednoducho trpela nejakou psychickou poruchou, ktorú vyvolali traumatické udalosti. V podstate mal možno aj pravdu, ale…“

„Takže sa jej fakt nič nestalo?“

„Nie. Strávila niekoľko mesiacov v nemocnici na psychiatrii, brala lieky a liečila sa. A stretávala sa s Billom. Podľa jej lekára to pre ňu bolo tak najlepšie, Bill bol pre ňu jej najdôležitejšie dieťa, a ak by prišla aj oňho, úplne by ju to zničilo. Toma sa nepokúsila zabiť úmyselne, bola to vlastne len nehoda spôsobená jej psychickými problémami, a tak bolo prirodzené, že sa na to snažila zabudnúť. Prosto a jednoducho, všetko jej to prešlo a ona sa po pár mesiacoch v nemocnici mohla pokojne vrátiť domov.“

„A čo ty a Bill? To si sa s ním vôbec nesnažil stretnúť?“ striedali sa v otázkach postupne všetci pri stole, dokonca presne v takom poradí, ako sedeli – Andreas, Sami a teraz Andrea. A Jörg odpovedal.

„Samozrejme že snažil, ale zdalo sa, že sa všetci spojili proti mne. Billov lekár nechcel, aby sme sa stretli, tvrdil, že by to mohla byť pre Billa trauma. Myslel si, že som mŕtvy rovnako ako Tom, a ak by som sa tam zrazu ukázal, mohlo by mu to ublížiť. Myslel som si, že sa ho postupne pokúsia pripraviť na to, že žijem, že aj Tom žije, ale opak bol pravdou. Bill bol najviac zničený zo straty Toma a Tom o ňom vôbec nevedel a lekári si mysleli, že je zbytočné vysvetľovať mu, že jeho brat žije, keď s ním aj tak nebude môcť byť. A pre Toma by to mohol byť taktiež šok, neodporúčali, aby sa opäť stretli, hoci ja som bol presvedčený, že by mu to skôr pomohlo. Vlastne som si skôr myslel, že Bill by nemal byť so Simone, že mu pri nej hrozí nebezpečenstvo, ale to jednoducho odmietli s tým, že Bill je jediný, komu to skutočne nehrozí. Ako hovorím, myslel som si, že Billov psychológ ho pripraví na to, že ja žijem a že sa budeme môcť stretnúť, ale opak bol pravdou. Bill sa naopak zmieril s tým, že ja aj Tom sme mŕtvi. A keď sa Simone dostala z nemocnice, požiadala o rozvod. Popravde som s ním súhlasil veľmi rád, pretože napriek tomu, že som ju skutočne miloval, nedokázal som si predstaviť, ako by som s ňou mohol žiť po tom, čo spravila Tomovi. Myslel som si, že to je dobrý nápad a že sa vďaka tomu konečne všetko dá do poriadku. Že sa budem môcť konečne poriadne stretávať s Billom, pretože súd predsa nemôže rozhodnúť proti mne.

Ale mýlil som sa. Simone sa rozhodla začať od znova so všetkým, čo k tomu patrilo. A zdalo sa, že jej všetci dali za pravdu. Trvala na tom, že sa vzdám Billa a ona sa za to vzdá Toma a všetkých nárokov na spoločný majetok a náš byt. Nechápal som, čo tým myslí, ale bolo mi vysvetlené, že ak by trvala na tom, aby mi vzala Toma, mohla by uspieť. Ja som bol sám, mal som biedne platenú prácu, pretože som v tom čase pracoval len skutočne málo. A vlastne aj to bolo zlé, pretože Tom bol na tom v tom čase ešte stále dosť zle a potreboval ma čo najviac a ja som nemal toľko času. Ale Simonini rodičia už boli na dôchodku a mali všetok čas sveta. Simone bola podľa toho jej psychológa v poriadku a mohla sa starať o oboch chlapcov, keďže by jej v tom pomáhali rodičia… Jednoducho by sa mohlo stať, že by som oňho prišiel. A to som nemohol dopustiť. Nemohol som pripustiť, aby sa Tom dostal k nej, za žiadnych okolností. Nemohol som tak riskovať. Ale stále som chcel bojovať. A vtedy vyrukovali s ďalším kalibrom. Oznámili mi, že Simone sa dala dokopy s tým jej doktorom a on odchádza do zahraničia a ona aj s rodičmi chce ísť s ním. A Billa chcú vziať, samozrejme, so sebou. Chcel som namietať, že tým spochybnia len dôveryhodnosť toho jej doktora, ale argumentovali tým, že ako lekár by predsa neriskoval zavesiť si na krk psychicky labilnú ženu a že v tom čase už nebola jeho pacientka, ale mala iného lekára. Tiež som chcel namietať, že mi predsa bez môjho dovolenia nemôžu odviesť deti do zahraničia, ale aj tu mali argument. Deťom bude len dobre v kompletnej rodine, jej partner je psychiater a teda by sa o Toma vedel postarať a ja som predsa šofér kamióna a v minulosti som jazdil dlhé trate do zahraničia, takže by som si vedel zariadiť cesty aj za rodinou, ak by som chcel.

Bože, keď mi to všetko môj právnik povedal, mal som pocit, že sa proti mne spikol aj s mojou manželkou a celou jej rodinou. Alebo že ho podplatili. Šéf mi pomohol nájsť druhého právnika, ale ten mi povedal to isté. Mal som len veľmi malé šance na úspech a musel som sa postarať o Toma a jeho návrat do bežného života. A tak som to nakoniec vzdal. Aspoň naoko. Dúfal som, že sa to časom utrasie, ale keď som potom šiel do Loitsche, zistil som, že tam skutočne nie sú. Myslel som, že sa skutočne odsťahovali všetci s tým doktorom preč, a keď som im volal, nikto mi to nebral. Bol som tam ešte niekoľko krát, ale buď tam nebol nikto, alebo len jej rodičia a tí mi tvrdili, že Simone aj Bill sú preč a snažia sa žiť nový život.“

„A to je všetko? Už si ho viac nevidel? Billa?“ ozval sa prekvapivo aj Kay, ktorý sa až doteraz tváril ako najviac nad vecou.

„Nie. Nikdy. Pár krát mi to jej rodičia zdvihli a povedali mi, že je v poriadku, ale žiadne podrobnosti. Nakoniec ma požiadali, aby som im viac nevolal. Vraj sa Simone aj Billovi darí dobre. Berie svoje lieky a je konečne šťastná. A zdravá. A ja by som to mohol zničiť a ohroziť tak aj Billa. A tak som to vzdal.“

„Takže si vôbec nevedel, že Bill je… Bill? Vôbec ťa to ani nenapadlo?“ ozvala sa opäť Andrea a on so smutným úsmevom pokrútil hlavou.

„Nie, nenapadlo. Myslel som si, že žije s matkou v zahraničí. A je tak rozdielny od Toma! Keď som ho prvý krát uvidel… napadlo ma to. Napadlo ma, že by mohol vyzerať tak nejako podobne, ak sa oňho Simone starala ako o dievča. Ale… boli predsa v zahraničí. A… boli to dvojčatá! Aká je pravdepodobnosť, že sa narodia dvojčatá, ktoré sú obe homosexuálne orientované a zamilujú sa do seba? To je… také nepravdepodobné! Ja… myslel som… asi som nemyslel. Bol som taký šťastný, že je Tom konečne šťastný a spokojný a má pri sebe niekoho, koho miluje a kto miluje jeho… Nikdy by ma ani nenapadlo, že…“ Jörg nedokázal pokračovať. Hrdlo mu zovrelo a on sa musel veľmi premáhať, aby sa nerozplakal ako malý chlapec. Tak veľmi si to vyčítal. Keby bol viac myslel! Keby bol niečo povedal, alebo sa viac zaujímal o Billa a jeho rodinu, keby bol… niečo… čokoľvek. Čokoľvek, čo by odhalilo pravdu skôr a zabránilo tomuto nešťastiu. Čokoľvek by bolo lepšie ako nič.

Katrin manžela objala, hoci jej samej po tvári tiekli slzy. Vedela o tom, že Tom má brata Billa, Jörg jej povedal, že mal ešte jedného syna a dcéru, ktorá umrela, no nedokázal hovoriť o tom, prečo sa s Billom nevída. Povedal jej len, že sa aj s matkou a jej novým partnerom odsťahoval do zahraničia. Ale keď tých dvoch videla spolu… mohlo ju to napadnúť. Veď si boli takí podobní! Možno nie na prvý pohľad, ale občas tie ich rovnaké gestá a to, ako sa navzájom dopĺňali… Veď ju predsa aj napadlo, že sú ako dvojičky, len jej nenapadlo, že by to tak aj naozaj bolo.

Celá skupinka ostala pri stole ešte niekoľko minút. Mlčali, premýšľali. Všetko to bolo priam šialené. Bill… a Tom… všetci ich poznali ako pár. Pre väčšinu bol Bill aj členom rodiny a poznali ho ešte pred Tomom. Vždy bol veselý a priateľský, ale odkedy spoznal Toma… Bol šťastnejší. Uvoľnenejší. Spokojnejší. Samimu – a isto nie len jemu – napadlo, ako sa teraz asi cíti Bill? Po tom všetkom? Mali by ho navštíviť? Alebo nechať? A Tom? Kedy sa zotaví? A zotaví sa vôbec? Bude to ešte niekedy dobré?

autor: Jasalia