Stretli sme sa na Vianoce 42.

Bill strávil pár dní u svojich starých rodičov, no byť v jednej budove so svojou matkou bolo preňho príliš ťažké. Odmietal s ňou byť v jednej miestnosti, odmietal s ňou hovoriť, odmietal ju počúvať. Liezla mu na nervy. To, ako sa neustále vyhovárala na svoju chorobu. Áno, možno bola chorá, ale to bolo dávno pred tým. A on už ani nebol malým chlapcom, aby to pred ním musela tajiť. A teraz sa tvárila ako chudera, ktorá sa stala len obeťou okolností. Dokonca sa urazila, lebo bol na ňu drzý. Nakričal na ňu. Vykričal jej všetko, čo mu v tej chvíli napadlo, vrátane toho, že keď zistila, že jej syn žije tak blízko nich, ani sa s ním nepokúsila zoznámiť. Jediné, čo ju zaujímalo, bolo, aby ich znovu rozdelila.

Ale jednoduché nebolo ani stretávať starých rodičov. Aj oni mu klamali. Jediný, s kým sa dokázal zhovárať, bol Gordon. On jediný za nič nemohol. Zvažoval, že sa vráti do ich bytu, no nevydržal tam ani jediný deň. Ten byt… bol plný spomienok. Spomienok na Toma. Na ich bozky a milovanie. Na milovanie s Tomom. S jeho… bratom.

Tá bolesť bola príliš veľká. Taká veľká, až to už nedokázal znášať, a rozhodol sa to ukončiť. Vzal nôž a zarezal. Rana nebola dosť hlboká, aby ho skutočne zabila, no tá bolesť… Tá bolesť bola taká obrovská, že úplne prehlušila všetko ostatné. A to na chvíľu pomohlo. Ale skutočne len na chvíľu. Netrvalo to dlho, len pár dní, než sa tá bolesť opäť vystupňovala natoľko, že siahol po noži.

Vedel, že to nie je správne. Že by sa mal stretnúť s priateľmi. Skúšal to. Ale bolo to príliš ťažké. Vždy, keď ich videl, spomenul si na Toma a na ich spoločné plány. Na to, že mali spolu hrať v kapele. Nedokázal s nimi byť. Vrátil sa teda do školy, a dokonca sa mu podarilo vrátiť do práce, ale bolo preňho príliš ťažké sústrediť sa. Snažil sa, naozaj sa snažil. Dúfal, že keď sa bude venovať niečomu inému, podarí sa mu zabudnúť, no nešlo to. Nedokázal ovládnuť svoje myšlienky. A tak vždy, keď to už bolo neznesiteľné, siahol po noži.

Ale to nestačilo. Cez deň študoval a pracoval, dokonca začal aj cvičiť, aby sa čo najviac unavil a večer ľahšie zaspal, no nedokázal zabrániť svojim myšlienkam, aby si robili, čo chceli. A tie ho prenasledovali nielen cez deň, ale najmä v noci. Miešali sa mu už zabudnuté spomienky na jeho detstvo strávené s Tomom a nové spomienky na už dospelého Toma – jeho milenca. Túžil po tom, aby mohol byť so svojím bratom. Túžil po tom celý svoj život a aj teraz. Chcel svojho bračeka späť. Toho bračeka, ktorý sa oňho staral, chránil ho, ktorému zaspával v náručí. No tento Tom bol úplne totožný s Tomom, ktorého miloval a s ktorým sa miloval. Boli si takí podobní, že ich nedokázal odlíšiť. Nech robil, čo robil, nedokázal to. A jeho myseľ mu v tom bránila ešte viac. Hlavne v noci, keď sa mu snívalo, ako sa s Tomom hral… a potom miloval. Miloval sa s Tomom… svojím bratom… Zobúdzal sa roztúžený, niekedy potriesnený semenom, inokedy taký nabudený, že sa v prvých chvíľach nedokázal ovládnuť a stačilo pár rýchlych pohybov, aby to dotiahol dokonca. Lenže hneď, ako sa spamätal z omámenia, uvedomil si, čo urobil a začalo mu byť zo seba zle. Ale to predsa nebolo správne! Nesmel to robiť! Bolo to predsa zvrátené a nechutné a jemu sa často zo seba samého obracal žalúdok. Bolo mu zo seba tak zle, že často ani poriadne neudržal jedlo. A tak bolo jednoduchšie nejesť. Načo, keď to aj tak vyvrátil?

Snažil sa na Toma zabudnúť. Na ich milenecký vzťah. Lenže to nešlo, lebo Tom bol jeho brat. Brat, ktorého túžil tak dlho vidieť. Ale nie s ním mať sex! Lenže chcel sa milovať so svojim priateľom. Jeho zmätok bol natoľko vážny, že pre to nemohol spať. A keď zaspal, prišli tie nočné mory. Preto nič nejedol, takmer nespal, a aby sa udržal bdelý, pil veľa kávy a energetických nápojov, a keď už to nemohol vydržať, rezal sa. Z nedostatku spánku a jedla bol taký nervózny, že si začal ohrýzať nechty a fajčiť. Každý pohľad do zrkadla v ňom však vyvolával ďalší a ďalší zmätok. Ako to, že to nespoznal? Že nezistil, že sú dvojčatá? To pre ten mejkap? Tie zafarbené vlasy? V zlosti vzal nožnice a ostrihal si vlasy nakrátko, odfarbil sa v snahe odstrániť všetku čiernu farbu. Líčidlá zahodil do koša. No to nestačilo. Nedokázal sa na seba pozerať. Pripomínalo mu to, ako sa ho dotýkal Tom. Ako ho hladil, láskal a bozkával. Ako mu hovoril, aký je krásny. On sa tak necítil. Cítil sa škaredý a špinavý. Zvrátený. To telo, ktoré sa Tomovi tak páčilo… musel ho zničiť. Musel… A tak sa dal tetovať. Jedno tetovanie za druhým. Ale prvé… prvé bolo na hrudi. Na mieste, kde mal Tom jazvu. A potom… potom to jeho telo nevydržalo. A on skončil v nemocnici. A odtiaľ putoval na psychiatriu.

autor: Jasalia