The Night Terror 4.

Ahojte! 🙂

Po tom, čo mama odpratala drevené úlomky do koša, rozhodli sme sa, že sa radšej stiahneme do obývačky. Sadli sme si na náš gauč a dlho nič nevraveli. Každému z nás v hlave vírili vlastné myšlienky až do chvíle, kým Bill nenarušil ticho pohybom. Podvedome som sa naňho hneď zameral. Začal sa prehrabovať vo svojej cestovnej taške. Zrazu však prestal. Prudko sa odtiahol a vystrašene sa na mňa pozrel.

„T – Tom,“ zapišťal a očami veľkými ako podšálky mi naznačil, aby som sa mu pozrel do tašky. Zamračil som sa, lebo som nechápal, čo také hrozné by v nej mohlo byť. Prisunul som sa k okraju a nakukol.
„OUJIA!“ vykríkol som prekvapene, a hneď na to som svojmu dvojčaťu venoval naštvaný pohľad. „AKO si to mohol dotiahnuť až SEM,“ zasipel som naňho.
„A – ale… Ja NETUŠÍM… VIEM, že som si JU nebral,“ koktal Bill v šoku.
„Tak AKO sa sem potom…“ Nešlo mi to do hlavy.
„Tom, čo ak to sem priniesla tá…“ odmlčal sa a začal sa ustráchane obzerať po miestnosti, akoby čakal, že uvidí niekoho, kto nás sleduje. „Vec. Potvora… Tá, čo sa ti o nej snívalo,“ zašepkal tak ticho, že som ho sotva počul. Keď mi to doplo a v mysli sa mi vynorila len matná spomienka, okamžite mi po chrbte prebehol mráz.
„Nie,“ pokrútil som hlavou nesúhlasne. „To určite NIE,“ zopakoval som sa a snažil sa samého seba presvedčiť, aby som si nepripúšťal ani len myšlienku na to, že by niečo tak desivé… nehmotné dokázalo dať špiritistickú dosku do tašky môjmu dvojčaťu. „Musel si to spraviť, keď si bol námesačný,“ napadlo mi zrazu. A pri pohľade na Billa sa zdalo, že aj on toto vysvetlenie prijal, hoci očividne nerád.

„Je to hrozné. Ako… prečo by som si ju tam mal dávať? To nedáva zmysel,“ pozeral sa na mňa nechápavo a ešte stále v šoku zároveň.

„Ale AKO ju zničíme?“ zašepkal Bill, keď bol znova pri mne a obliekal si mikinu.
„No,“ zamyslel som sa, „chcelo by to nejaký podpaľovač a oheň,“ premýšľal som nahlas.
„Myslím,“ začalo hovoriť moje dvojča rovnako zamyslene, „že som niečo podobné videl v garáži. Mali by sme na to hodiť kuk,“ a hneď na to sme už upaľovali do garáže, kde sme všetko potrebné našli – tekutý podpaľovač a zápalky.
„Dúfam, že si nevšimnú, že to zmizlo,“ povedal som, keď sme už boli na ceste k lesu.
„To aj ja. Mama by nám odtrhla hlavy,“ zachichotal sa Bill a ja hneď po ňom. Cítil som sa ako za starých dobrých čias, keď sme s Billom a Andym u nás doma pred troma rokmi naďabili na starý dobrý trik so zapáleným vreckom plným veď viete čoho. „Oh, Tomi, to je také vzrušujúce,“ povedal zrazu a začali sme cestou spomínať na všetky naše „zločiny“. Celú cestu sme sa smiali a miestami sme museli zastať, pretože nám od smiechu nestačil vzduch. „Na to nikdy nezabudnem,“ povedal som, keď som konečne chytil dych a Bill si zotrel slzy smiechu.
„Aha,“ ukázal na objekt, pre ktorý sme sa sem dnes trepali.
„Konečne,“ skonštatoval som, napravil si pod mikinou špiritistickú dosku, chytil Billa za ruku a spolu sme sa vydali na cestu cez trávu a pomedzi stromy.

„Vyzerá ešte horšie, než si ju pamätám,“ zhodnotilo zrazu moje dvojča.
„Keby ju niekto opravil, určite by vyzerala celkom inak,“ pomyslel som si nahlas.
„Nemyslím, že by si tu niekto chcel dobrovoľne postaviť chatu na víkendy,“ odpovedal mi na to a zastal. Obaja sme sa naraz začali obzerať po okolí. Bolo to tu spustnuté a husté vysokánske stromy neprepúšťali veľa svetla. Pôsobilo to skôr ako les z toho hororu.
„No, dúfam, že neskončíme ako tí z Blair Witch*,“ snažil som sa trocha uvoľniť napätie. Neúspešne.
„To sme dvaja,“ skonštatoval Bill a vykročil. Šiel som vedľa neho. Pod nohami nám občas zapraskala nejaká spadnutá vetvička.
„Nie je to divné?“ napadlo mi zrazu.
„Čo?“ nechápal Bill.
„Sme predsa v lese. Nemali by tu byť nejaké zvieratá?“ čudoval som sa nad tým tichom, ktoré nás obklopovalo.
„Ehm, myslíš tým nejaké tie divoké kance? Vlastne mi to ani nechýba,“ zachechtal sa a ja som sa tiež neubránil malému úsmevu, keď som si predstavil, ako by Bill utekal pred diviakom.

„Mal som skôr na mysli vtáky,“ spresnil som svoj výrok po chvíli.
„Tie by mi nevadili,“ pokrčil Bill ramenami a zrazu sme sa ocitli pred už spomínanou chatou. „Takto zblízka vyzerá ešte spustnutejšie,“ zmenil tému.
„A aj oveľa horšie smrdí,“ nakrčil som znechutene nos. A Bill vystrúhal grimasu. Nakukol cez rozbité okno dovnútra.
„To ja ale bordel,“ zhodnotil s ešte väčším odporom.
„Kašli na to. Potrebujeme sa tej veci rýchlo zbaviť,“ naznačil som mu, aby ma nasledoval.

„No super. Ako sa tam teraz dostaneme?“ lamentoval Bill.
„Cez okno,“ uškrnul som sa naňho, poobzeral sa, vzal ho za ruku a viedol k najbližšiemu rozbitému oknu.
„Si si istý?“ pozrel sa na mňa podozrievavo a ukázal na zbytky ostrých črepín, ktoré sa ešte stále nachádzali v rámoch.
„Nebuď kura a polez,“ nastavil som mu ruky a dal mu tak stupák.
„Ok, ale ak si roztrhnem svoje obľúbené nohavice, tak ťa zabijem,“ povedal mi na to so smrteľne vážnym výrazom a opatrne preliezol.
„Podaj mi tú vec,“ povedal, keď už bol konečne bezpečne dnu a ja som mu postupne dával všetko, čo som mal ukryté v mikine – dosku, ukazovadlo, podpaľovač a zápalky. Vyhrnul som si nohavice nahor a začal liezť. „Možno by nebolo na škodu, keby sme to tu podpálili celé,“ zhodnotil Bill stav „usadlosti“ hneď po tom, čo som stál vedľa neho. Sledoval som, ako teniskou kopol do papierov, ktoré sa váľali po celej miestnosti.
„Tým lepšie pre nás. Keby sa ten plameň vyhol kontrole…“ zhodnotil som a Bill si pomädlil ruky.
„Kde začneme?“ pozrel sa na mňa nedočkavo.
„Mali by sme si vybrať nejakú miestnosť z ktorej nás z vonka nebude vidno,“ nadhodil som prvý krok nášho plánu a Bill kývol.

Vzali sme si naše veci a začali chatu prehľadávať. Vyzeralo to tam podobne ako v okolí. Všade sa váľali odpadky a rozbité kusy nábytku. Až na jednu miestnosť. Tú, ktorá svojou polohou dokonale vyhovovala nášmu plánu. Dohodli sme sa na tom, že sme najprv museli odpratať z dosahu všetko, čo by sa mohlo zapáliť, a tak sme na tom pomaly začali pracovať. Zbieral som zo zeme asi dvadsaťročné noviny a reklamné letáky, keď som zrazu natrafil na nejaký zdrap papiera, na ktorom bola nejaká kresba. Vyrovnal som ho.

„Tom, poďme to rýchlo podpáliť a vypadnime.“ Bill mi rýchlo preťal myšlienky a ja som nemal prečo jeho nápadu oponovať. Pozrel som sa naňho. V rukách držal špiritistickú dosku s ukazovadlom, akoby to bol podnos. Videl som na ňom, že cítil presne to isté čo ja, a tak som dosku položil na zem uprostred miestnosti. Okamžite sa okolo nej rozvíril prach. Kýchol som si a Bill mi poprial „na zdravie“. Kľakol som si, aby som mal k činu lepší prístup.
„Podaj mi podpaľovač,“ požiadal som ho a on môj pokyn splnil. Otvoril som ho a lial horľavinu na lesklú dosku. Keď som zhodnotil, že by to malo stačiť, podal mi Bill zápalky. Vstal som, postavil sa pred Billa a o krok ustúpil. „Daj pozor,“ pozrel som sa naňho a on kývol. Škrtol som. Síra sa chytila. Plameň vzbĺkol a ja som zápalku hodil na dosku. Ozvalo sa hlasné zasyčanie. Plameň pritom vyšľahol a Bill sa mi zozadu hodil okolo krku.

„Už bude dobre,“ otočil som sa k nemu a silno ho objal. Mal som dojem, že hneď ako sa oheň rozhorel, dusivá atmosféra trochu poľavila. Dokonca aj Billovo telo, ktoré som pevne objímal sa mi zdalo menej strnulé. Hladkal som ho po chrbte a po chvíli sme sa pustili. Otočili sme sa smerom k plameňu, ktorý špiritistickú dosku aj s ukazovadlom celkom pohltil. Chvíľu sme ho sledovali, ale mne sa na tom niečo prestalo pozdávať. Bol to len tenký kus dreva. Nalakovaný a poliaty tekutým podpaľovačom. Začínalo mi dochádzať, že by tá vec mala zhorieť v priebehu niekoľkých minút, ale OUJIA, namiesto toho vyzerala, akoby nič. Nechápavo som pritom krútil hlavou a zrazu som pocítil, ako Bill vedľa ma podskočil a zaryl sa mi nechtami do mikiny. „Čo je?“ pozrel som sa naňho a potom pohľadom sledoval, kam ukazoval.

Vypleštil som oči, keď som si všimol, že ukazovadlo na horiacej doske sa začalo samo od seba pohybovať. Inštinktívne som si Billa pritiahol k sebe. Mal som nutkanie ujsť, ale nedokázal som nohy odlepiť od zeme. Bolo to, akoby mi niečo hrozne ťažké tlačilo zvrchu na plecia. Začali sa mi z toho podlamovať kolená a Bill sa ma držal pevne ako kliešť. Cítil som, ako sa triasol. Chcel som odtiaľto vypadnúť, ale moje oči ostali prišpendlené k doske, ktorá niečo ukazovala. Snažil som sa zaostriť, aby som videl, čo ukazovala. Zrazu som si ale uvedomil, že som to vôbec nepotreboval čítať. TEN POHYB som totižto celkom dobre poznal. Bol to TEN POHYB, ktorý celé toto šialenstvo začal.
„T – to je ON. ZOZO. Je TU,“ počul som zrazu Billa zašepkať a v tom plamene celkom zhasli. Spolu z nimi akoby zavládla temnota a obaja sme naraz vykríkli od hrôzy. Jediné, na čo sme sa zmohli, bolo to, že sme sa jeden druhého držali ako o život, a keď sa svetlo znova navrátilo, na stene pred nami sa zjavil obrovský čierny pentagram s hlavou kozla uprostred. Bill sa okamžite rozvzlykal, a hneď na to sa začal metať v hrozných kŕčoch.

„BILL! BILL!“ mohol som konečne ovládať svoj hlas. Začal som ním jemne triasť. Nechápal som, čo sa to s ním dialo. Srdce som z toho mal od strachu až v krku a naviac pumpovalo tak divoko, že som okrem neho nepočul nič. Zrazu jeho telo celkom ochablo a ja som pod nečakanou váhou spadol na zem spolu s ním.

* Blair Witch – Čarodejnica z Blair, z hororu o študentoch, ktorí sa stratia v lese

autor: MoreInsidiousKindOfStories