My brother autistic 18.

autor: Sisa

Tak, je tu posledný diel :-)Musím priznať, že koniec ma samú prekvapil xD Mala som pripravené dve varianty – dobrý a zlý, a nakoniec sa to napísalo samo a obidva moje plány padli jak domček z kariet a dopadlo to tak, ako to dopadlo :-)Úprimne? Koncom som si neni vôbec istá, ale budiž 🙂 Nebudem to siliť a písať to nejak, jak to necítim 🙂 Takže užite si posledný dielik a o pár dní ešte epilóg 🙂 Sisa

Prebudil sa veľmi zavčasu. Za oknami bola ešte tma. Požmolil si oči a uprel pohľad na Billa. Jeho srdce vynechalo zopár úderov. Čiernovlások bol biely ako samotná smrť a jeho hrudník sa nedvíhal. Jeho tvár bola až mŕtvolne kľudná a na perách sa mu usídlil jemný úsmev.

„Bill!“ zašepkal a jemne sa ho dotkol. Bol tak ľadový. „Bill!“ skríkol znova a zo srdca mu spadol obrovský balvan, ako náhle sa jeho oči otvorili. Tom sa na okamih zarazil. Akoby nepatrili Billovi. Nie. Určite mu nepatrili! Boli čierne ako smola. Bolo v nich niečo zlé. Niečo, čo ubližovalo. Niečo, čo túžilo po krvi.

Tom prudko zoskočil z postele a docúval až ku dverám. Skúsil otvoriť, ale boli zamknuté. Oprel sa o ne chrbtom a sledoval Billovu približujúcu sa postavu. Chlapec stál necelý meter pred ním, keď sa rozleteli balkónové dvere a dnu vkĺzla ďalšia osoba. Teplota v miestnosti okamžite klesla na bod mrazu.

Mladý muž zalapal po dychu a prudko zavrtel hlavou.

„Nie! Ty, ty si mŕtvy!“ kríkol na muža približujúceho sa k nim. Ten sa naplno rozosmial. „Vypadám ako mŕtvy, Tom?“

„To, to nie je možné! Bol som tam! Bol som tam, keď si zomrel!“

„Nie, Tom. To Markus zomrel. Ja som ale ešte stále tu, a som tu preto, aby som si prišiel vziať, čo je moje!“ policajtova tvár sa skrútila do škaredej grimasy a uprel pohľad na čiernovláska, ktorý k nemu urýchlene spravil zopár krokov.

„Nie! Nedotýkaj sa ho!“ kríklo okamžite staršie z dvojčiat a strhlo Billa k sebe. Čo ale nečakal, bola tvrdá rana do hrudníka, ktorá ho donútila dopadnúť na kolená. Zbesile lapal po dychu. „Nedotýkaj sa ho! Nesmieš mu ublížiť!“ zasyčal, sťahujúc brata k sebe. Vykríkol, keď bol odhodený ku dverám, kde zostal bezmocne ležať. Posledné, čo uvidel, kým sa mu zatmelo pred očami, boli dve stojace postavy v balkónových dverách. Jedna patrila človeku a druhá anjelovi.

Zobudilo ho niečo mokré, dopadajúce na jeho tvár. Priložil na to prsty a opatrne rozlepil oči. Zakňučal. Hlava mu treštila a videl rozmazane. Chvíľu trvalo, kým dokázal zaostriť na postavu pred sebou. Čierne vlasy spoznal okamžite.

„Bill!“ pevne ho objal, ale zarazil sa. Niečo bolo zle. Niečo tam bolo navyše. Opatrne sa odtiahol a zalapal po dychu. Až teraz si poriadne prezrel celé jeho kľačiace telo. Bol nahý. Hlavu mal sklonenú, vlasy mu skrývali tvár a na jeho chrbte, na jeho chrbte boli krídla. Čierne krídla. Sedel chrbtom k balkónovým dverám, a tak jeho veľké krídla zabraňovali slnečným lúčom dostať sa až k nemu. Bol to… pohľad pre bohov. Tie obrysy. Každé jedno pierko.

„Ty, ty… čo to znamená?“ zašepkal a jemne zodvihol za bradu jeho tvár. Do dlane mu dopadlo zopár krvavých sĺz. „Bi-Billy.“ Zadíval sa na červené potôčiky stekajúce od jeho očí až ku koncu tváre, odkiaľ kvapkali na dlážku. Prstami siahol na svoju tvár. Bola na nej krv. Billova krv.

„Bill. Čo sa to deje. Kde je on a… čo tvoje krídla?!“ šepkal. Bál sa zvýšiť hlas. Chlapec k nemu pomaly dvihol čiernohnedé zreničky.

„Zabil si ma.“ Zašepkal a nespúšťal z Toma hypnotický pohľad. „To kvôli tebe som zomrel! Ty za to môžeš! Zabil si ma! Zabil!“ jeho šepot sa zmenil na bubienky trhajúci krik.

„O čom, o čom to hovoríš? Nikdy, nikdy by som ti neublížil!“

Krajina za oknami sčernela, no v miestnosti bol stále dostatok svetla. Vonku sa rozpršalo a tmu pretínal jeden blesk za druhým. Miestnosť sa opäť ponorila do príšernej zimy. Všetko naokolo pohltil lad.

„Zabil si ho. Mohol sa narodiť len jeden z vás a bol si to ty.“ Ozval sa opäť mrazivý hlas a Tom uprel pohľad druhým smerom. Zasa on.

„Nie! Nie! To je hlúposť! Narodili sme sa obaja! Obaja!“ kríkol.

„Nie! Narodil si sa len ty, Tom a on, on stále bojuje o svoje miesto. To dobré a či to zlé?“ Chlapec neveriaco krútil hlavou. „Snaží sa nájsť svoju tvár. Svoju dušu, ktorú stratil. Bude z neho démon alebo anjel, čo myslíš Tom? Tik, tak, tik, tak… hodiny tykajú… tik, tak… ubieha ti čas. Vám obom.“

„Kto kurva si?!“ skríkol.

„Som všetko. Celý vesmír. To, čomu hovoríte diabol, ale taktiež to, čo voláte Boh. Som pán a stvoriteľ všetkého, čo vidíš, a prišiel som si pre neho. Patrí mi. Len sa pozri na tie oči. Vidíš ich? Tu oddanosť a vzdor, tú lásku a tú nenávisť, to dobro a to zlo. To šťastie a výčitky? Ten život a smrť? Je tam všetko. Všetko, čo cítiš. Všetky tvoje pocity sa odzrkadľujú v jeho očiach. Dokážem v ňom čítať ako v otvorenej knihe. Si mu oddaný na milosť a nemilosť, ale vzdoruješ. Miluješ ho z celého srdca, ale rovnako ho nenávidíš. Si dobrý človek, ale vo vnútri si diabol. Si šťastný, že žiješ ale vyčítaš si, že on kvôli tebe zomrel. Na povrchu žiješ, ale vo vnútri, vo vnútri si mŕtvy.“

„Nie! O čom to rozprávaš? Toto všetko je len hlúpy sen rovnako ako tie ostatné, a ja, ja sa zobudím! S Billom v náručí a všetko bude v poriadku!“

„Áno, Tom. Je to sen. Celý tvoj doterajší život bol sen. Je to sen, a keď sa prebudíš, zabudneš. Vstaneš a pôjdeš zaniesť jednu snehovo bielu ružu na hrob svojho nikdy nenarodeného brata. Povieš mu o svojom sne, a keď večer zavrieš oči, toto všetko sa zopakuje.“

„Nie! To, to nie je pravda!“ Chlapec zúfalo zložil hlavu do dlaní a po tvári sa mu rozutekali slzy. „On žije! Musí! Milujem ho!“ kríkol. „Milujem môjho Billa.“

„Presne tak. Miluješ svojho nenarodeného brata. Miluješ ho zakázanou láskou, a to je váš hriech. Hriech vás oboch. Pýtam sa ťa posledný krát. Dám ti na výber. Chceš byť šťastný s Billom? Chceš ho držať v náručí a bozkávať aj za cenu, že jeho duša skončí v pekle, alebo sa s ním rozlúčiš a dopraješ mu nebo? Budeš trpieť ty, alebo on? Vyber si…“

„Chcem ho… objať, naposledy… povedať mu, že ho milujem. Dovoľte mi to, prosím.“ Zašepkal a dvihol k ním pohľad.

Muž pomaly prikývol a telo čiernovlasého anjela dopadlo bezmocne na kolená. Tom sa k nemu okamžite vrhol a jeho bezbranne telíčko pritisol k sebe.

„Billy. Milujem ťa.“ Zašepkal. „Milujem ťa najviac na svete. Odpusť mi to. Prosím. Prosím, odpusť mi všetko, čím som ti ublížil.“ Jemne za bradu pozdvihol jeho tvár a so všetkou nehou a láskou, čo v sebe našiel, pritisol jeho pery na chlapcove. Bill mu opatrne vyšiel v ústrety. Tma okolo nich sa zmenila na svetlo. Búrka ustala a zima pomaly ustúpila. Rovnako, ako Billove krídla zmenili farbu z čiernej na bielu. Bozkávali sa dlhé minúty, kým sa Tom zadýchane odtiahol. Zadíval sa do dvoch zlatohnedých očí.

„Billy.“ Zašepkal a jemne pohladkal jeho tvár. Chlapec ho obdaril okúzľujúcim úsmevom.

„Už bude len dobre.“ Zašepkal. „Všetko je v poriadku. My sme v poriadku.“ Jemne prešiel bratovi palcom po tvári. „Ja budem v poriadku. Som tam hore. Vždy tam budem. Budem tam, aby som na teba dával pozor. Aby som bol s tebou, vždy keď si na mňa spomenieš. Aby si mal svojho anjela strážneho.“ Usmial sa a pomaly vstal.

„Nechoď. Prosím. Zostaň so mnou.“

Chlapec jemne zavrtel hlavou. „Musím. Ale vždy budem s tebou.“ Zašepkal, kým sa jeho postava nestratila v prudkom svetle.

Tom zúfalo zložil hlavu do dlaní. „Zbohom, braček.“ Zašepkal a naplno sa rozplakal.

autor: Sisa