Objekt483 10.

Obliekol som si uplé čierne lesklé gate a prešiel si rukou po zadočku. Skontroloval som sa v zrkadle. Sexi. Oblizol so si pery a dorobil som si make-up. Vyliezol som z izby a zamieril k Frankovi.

„Som hotový.“
„Sexi ako vždy.“ Skonštatoval Frank a pritiahol si ma za bradu k sebe.

„Čo dostanem, ak ho zabijem?“ spýtal som sa unudene a hral som sa so zlatou retiazkou na jeho krku.

„Čo chceš?“

„Slobodu.“

„Konkretizuj!“
„Chcem svoj život. Voľnú ruku. Chcem bývať mimo tejto búdy a chcem…“

„Tak a dosť.“ Zavrčal Mark a ja som následne skončil na zemi.

„Je mi jedno, čo chceš ty. Dobre to vieš. Ak to proste nespravíš, skončíš medzi ostatnými. V cele dva krát dva metre s jednou posteľou a hajzlom, jasne??“ Zavrčal a ja som arogantne pohodil hlavou.

„Kto vie, koho by si potom po nociach šukal čo?“

„Teba, a bolo by mi jedno či chceš… alebo nie. A teraz padaj. Vonku ťa čaká auto.“

Nervózne som prešliapol ale následne sebaisto vykročil v ústrety svojej novej úlohe. Nasadol som do čiernej audinky a zošliapol som plyn. Zamieril som do jedného z najluxusnejších klubov Berlína. Tam, kde ma Kaulitz podľa všetkého byť. Zaparkoval som pár metrov od neho a vystúpil. Strčil som si zbraň za jeansy a prekryl to tričkom. Sebavedomo som zamieril oproti ochranke.

„Ahoj.“ Usmial som sa na svalnatého týpka pred dverami. „Čo musí smutný nezadaný chlapček spraviť, keď chce, aby ho tam taký fešak, ako si ty, pustil, hmm?“ koketne som zamrkal. Okamžite som pocítil na zápästí pevný stisk a po pol minúte som sa ocitol v malej miestnosti natisnutý na stene. Hrane som zastenal a pretočil som na stenu ja jeho. Siahol som po zbrani a so sladkým úsmevom som mu ju pritisol k bruchu a stlačil som kohútik. Ozval sa výstrel stlmený tlmičom.

„Sorry zlato. Na vymyte mozgy neletím.“ Nechal som jeho telo spadnúť na zem a bočnými dverami som nenápadne vkĺzol do klubu. Nasadil som si veľké slnečné okuliare. Kapucu som si stiahol do tváre a obzeral som sa okolo seba. Sedel kúsok odo mňa. Mladý muž s čiernymi copikmi. Pierc v spodnej pere a voľné hip-hoperske oblečenie. Oproti nemu sedel blonďatý chalan, ktorému som nevidel do tváre. Sadol som si do tmavého kúta a čakal som. Rozhodne som nemienil robiť rozruch.

Sedel som tam asi hodinu kým sa blonďák dvihol. Zamračil som sa, keď zamieril mojim smerom. Cítil som na sebe jeho pohľad. Napravil som si okuliare a odpil som si z drinku, ktorý som mal pred sebou. Celkom sa mi uľavilo, keď prešiel okolo mňa bez zastavenia. Vstal som a zamieril za copatým mužom, ktorý vyšiel z klubu. Potichu som sa ulicami cúral za ním. Zastavil pred veľkým domom, v ktorom sa stratil. Pripadal mi povedomý. Zavrtel som hlavou a ticho som vkĺzol dnu. Poobzeral som sa okolo seba. Veľká kuchyňa. Krásna obývačka. Sklený stolík. Sklený stolík, sklený stolík, sklený… Čo mi to sakra pripomína? Prudko som sa cukol, keď som na spánku zacítil chladný kov.
„Kto si a kto ťa poslal?“ ozval sa mi pri uchu šepot. Uškrnul som sa a pomaly som sa otočil.

„Zisti si to!“ hrdo som pohodil hlavou. Následne mi Tom strhol z hlavy kapucu a odhodil slnečné okuliare.
„Bill,“ ozval sa tichý šepot z jeho úst.

„Poznáš ma?“ uškrnul som sa. „Tak poznáš?“ Pozeral som mu vzdorovito do očí. Ucukol som pred jeho rukou, ktorá sa po mne natiahla. Svoju som držal na zbrani.

„Počul som, že si ma hľadal, Tom.“

„Billy.“ Šepol. Zasmial som sa.

„Našiel som ja teba.“

„Čo to robíš?“
„Vybavujem účty.“ Nabil som a namieril. Ozval sa výstrel. Zalapal som po dychu.

Tom:

„Prekopal som celu zemeguľu, Andy, a on nikde nie je. Nikto o ňom nepočul. Bojím sa, bojím, že mal David pravdu. Neprežijem, ak mi ho zabili, rozumieš?“ zakňučal som skľúčene a kopol som do seba ďalšieho panáka.“
„Bude to dobré, kámo. Nájdeme ho.“ Usmial sa na mňa Andy. Zavrtel som stroho hlavou.

„Mal by som ísť. Je neskoro.“ Povedal som a vstal. Usmial som sa na Andyho. „Som rád, že ťa mám, kamoš.“ Pobúchal som ho po pleci a ticho odišiel. Zaryto som hľadel do zeme a kráčal domov. Vedel som, že ma niekto sleduje. Ten niekto bol dobrý, ale… ja som lepší. Tváril som sa, že o ničom neviem a ticho som vošiel do domu, kde som sa hneď skryl. Ak budem mať šťastie, dostanem sa bližšie k Billimu. Mal som pravdu. Dotyčný vliezol do domu chvíľku po mne. Prezeral som si ho. Určite je to niekto z nich. Pritisol som mu devinu k spánku.

„Kto si?“ spýtal som sa na rovinu. Zalapal som po dychu, keď som pred sebou uvidel tu najkrajšiu tvár na svete. „Billi.“ Láska moja… Natiahol som ruku, aby som sa uistil, že je skutočný, ale ucukol. Niečo bolo zle a nemyslel som tým jeho zbraň mieriacu na moje brucho. Pozrel som mu do očí. Niečo v nich chýbalo. Bola to tá naivná iskrička nádeje. Chýbala v nich láska. Miesto nej tam bolo kopa zlosti a nenávisti. Len jedna jediná vec v nich zostala rovnaká, a to túžba po slobode, ktorá prebíjala všetko ostatné.

„No tak, maličký. Čo ti to urobili?“ znova som natiahol ruku. „Ver mi. Pomôžem ti. Tak ako pred tým. Dám ti to, čo potrebuješ.“
„Čo ty o tom vieš? Čo vieš o tom, čo potrebujem?“ kríkol.

„Potrebuješ slobodu. Potrebuješ byť voľný a ja ti pomôžem. Zabudol si. Na to čo bolo pred tým, ako mi ťa vzali? Milovali sme sa. Miloval si ma. No tak. Skús si spomenúť.“
„N-nie. Klameš!“
„Spomeň si. Pizza. Obchody. Nákupy. No tak, maličký. Zvládneš to,“ naliehal som.

Po chvíľke sa mu z očiek spustili slzy a zbraň v ruke sa mu roztriasla.

„Tomi.“ Usmial som sa pri tom plachom oslovení.

„Som tu. Pre teba.“ Odpovedal som mu šeptom, ktorý ale prekričal hlasný výstrel. Zalapal som po dychu.