autor: Nathy_TwC & Sisa
„Georg, nejde mi o jeho zadok,“ zavrčal dredatý chlapec a podoprel zoslabnutého chlapca. „Dohodli sme sa, že budeme chcieť výkupné.“
„Ja viem, že sme si to najprv mysleli, ale…“ „Šéf“ sa začal Tomovi zaliečať.
„Nie! Žiadne ale,“ vybehol dredáč na Georga s krikom, stále pevne držiac čiernovlasého chlapca. „Tým, že si ho sem dotiahol, si nás všetkých dostal do sračiek. Mám na rováši krádež a únos, ale vraždu si na krk zavesiť nenechám! Rozumel si?!“ Dredatý chlapec sa rozohnil a pichal svojho komplica prstom do hrude. „Ak mu skrivíš vlas na hlave, garantujem ti, že nezdochne on, ale ty,“ skríkol Tom a v sklade nastalo takmer ohlušujúce ticho. „Dúfam, že si pochopil,“ zašepkal dredáč pokojne, vzal roztraseného chlapca do náruče a niesol ho do malej miestnosti v zadnej časti skladu s Georgom za pätami.
Dredáč sa potešil, že Bill nejavil ani najmenšie známky odporu. Len sa mu s plačom triasol v náručí. Nedokázal sa upokojiť. Nepomáhal mu ani fakt, že ho dredatý chlapec položil na matrac a zakryl teplou dekou.
„Okay,“ povedal napokon „šéf,“ keď zastali v malej miestnosti. „Beriem to, ale pozri… Ja s chlapcami odchádzam preč. Mieniš tu s ním zostať? No tak… Vykašli sa a to,“ snažil sa ho presvedčiť. Tom upravil deku a zamračene sa otočil ku Georgovi.
„Povedal som… Georg, toto nie je môj, ale tvoj problém,“ ozval sa po chvíli dredatý chlapec prísne, ukazujúc na klbko ležiace na posteli.
„Fajn, je to môj problém, ale keby bolo po mojom…“
„Povedal som… Georg, toto nie je môj, ale tvoj problém,“ ozval sa po chvíli dredatý chlapec prísne, ukazujúc na klbko ležiace na posteli.
„Fajn, je to môj problém, ale keby bolo po mojom…“
„Po tvojom určite nebude, Geo. Keby si ho zabil, budeme v tom namočení my všetci,“ skočil mu Tom do reči. „Vystrašil si toho chalana na smrť,“ povedal a odtiahol hnedovlasého chalana trocha ďalej. „Georg, nejde len o to, že nechcem mať na krku vraždu. Ide aj o to… Myslím, že ten chalan je prezidentov syn,“ zašepkal dredáč do ucha svojmu „kolegovi“.
„Kecáš,“ zažmurkal hnedovlások. Potom sa ale uškrnul a spokojne zamieril za chlapcom. Surovo ho chytil za bradu a skríkol: „Meno!“ Chlapec tlmene vykríkol a začal sa cukať. Silná facka ho ale skrotila a on len plačlivo zašepkal svoje meno: „B – Bill…“
„Celé!“
„Ka – Kaulitz,“ zavzlykalo klbko a zmenšilo sa ešte viac. Georg sa pobavene a spokojne zasmial.
„Výborne, Bill. Začína sa nám to pekne vyfarbovať.“
„Celé!“
„Ka – Kaulitz,“ zavzlykalo klbko a zmenšilo sa ešte viac. Georg sa pobavene a spokojne zasmial.
„Výborne, Bill. Začína sa nám to pekne vyfarbovať.“
Vo chvíli, keď Geo uštedril chlapcovi facku, Tom odvrátil tvár. Spomenul, že je prezidentov syn, to áno, ale nechcel, aby ho ten debil mlátil. Chcel ho tým len ochrániť.
„Prestaň, Georg,“ skríkol dredatý chlapec a okamžite hnedovlasého chlapca odsotil. „Zbláznil si sa?! Nemôžeš ho len tak mlátiť! Musí sa vrátiť nepoškodený! Už aj tak…“ pozrel sa na čiernovláskovu krvácajúcu nohu. „Vypadni, Geo,“ zahľadel sa svojmu parťákovi uprene do očí. „Beriem si ho na starosť,“ dodal Tom a sklonil sa k chlapcovi na posteli. Chlapča sa zúfalo prikrčilo a prehltlo vzlyky.
„Ale…“ Georg otrávene pretiahol hlas. „Malá chybička krásy ho nezabije,“ zasmial sa a potľapkal ho po tvári.
„Možno by mu nevadil ani ten natrhnutý zadok,“ uškŕňal sa. „Jeho tatko aspoň zaplatí viac, však? Čo myslíš, maličký, hm? Čo nám za teba ocinko dá, ha?“ Smial sa a užíval si chlapcove zúfalstvo. „Že by nám za teba dal nejaký ten miliónik? Dva? Alebo desať? Čo myslíš, hm?“ Znova sa zasmial. Toma z jeho úchylných rečí už pomaly začínala chytať migréna. Túto stránku Georgovej povahy bytostne neznášal. Bol to skvelý kamoš, ale v stresových situáciách sa správal ako totálny debil.
„Prestaň, Georg,“ skríkol dredatý chlapec a okamžite hnedovlasého chlapca odsotil. „Zbláznil si sa?! Nemôžeš ho len tak mlátiť! Musí sa vrátiť nepoškodený! Už aj tak…“ pozrel sa na čiernovláskovu krvácajúcu nohu. „Vypadni, Geo,“ zahľadel sa svojmu parťákovi uprene do očí. „Beriem si ho na starosť,“ dodal Tom a sklonil sa k chlapcovi na posteli. Chlapča sa zúfalo prikrčilo a prehltlo vzlyky.
„Ale…“ Georg otrávene pretiahol hlas. „Malá chybička krásy ho nezabije,“ zasmial sa a potľapkal ho po tvári.
„Možno by mu nevadil ani ten natrhnutý zadok,“ uškŕňal sa. „Jeho tatko aspoň zaplatí viac, však? Čo myslíš, maličký, hm? Čo nám za teba ocinko dá, ha?“ Smial sa a užíval si chlapcove zúfalstvo. „Že by nám za teba dal nejaký ten miliónik? Dva? Alebo desať? Čo myslíš, hm?“ Znova sa zasmial. Toma z jeho úchylných rečí už pomaly začínala chytať migréna. Túto stránku Georgovej povahy bytostne neznášal. Bol to skvelý kamoš, ale v stresových situáciách sa správal ako totálny debil.
„Georg, nechaj ho, dobre?“ Ticho preťal Tomov rozhodný hlas. „Radšej už vypadnite, okay? Príďte zajtra po obede a dohodneme detaily ohľadne výkupného, fajn?“ Dredatý chlapec sa z nejakého dôvodu snažil roztraseného čiernovláska ochrániť pred ďalšími sprostými rečami. „Fajn, fajn,“ odpovedal Georg a pobúchal Toma po pleci. „Drž sa a nie že od neho niečo chytíš,“ zaškeril sa a vypadol. Ozýval sa buchot dverí na aute a potom postupne utíchajúci zvuk motora. Boli preč.
Chlapcovi na posteli pomaly klesali viečka, až sa nakoniec úplne zavreli. Dych sa mu upokojil. Zaspal. Bolo toho naňho naozaj veľa a bol príšerne vyčerpaný. Síce sa zo spánku trhal pod vplyvom zlých snov, ale bolo to lepšie ako nič. Medzitým si Tom konečne vydýchol, sadol si vedľa Billa a tvár si skryl do dlaní. ‚Toto nedopadne dobre, Tom,‘ pomyslel si. Po chvíli tupého hľadenia do zeme premiestnil svoj pohľad na spiaceho chlapca. Prechádzal siluetu jeho tela pohľadom a zastavil sa pri veľkej krvavej škvrne pri jeho nohách. Dredáč si ticho povzdychol a odišiel pohľadať lekárničku. Keď ju po niekoľkých minútach hľadania konečne našiel, vrátil sa do malej miestnosti, kde oddychoval čiernovlasý chlapec. Opatrne, aby Billa nezobudil, mu stiahol deku z nôh a ošetril ho.
>> Druhý deň <<
Starou továrňou sa rozľahli prvé slnečné lúče prenikajúce cez diery v plechoch. Billove viečka sa jemne zachveli a následne pomaly otvorili. Vždy bol ranné vtáča. Miloval sledovanie východu slnka a jemný ranný vánok, ktorý mu rozfúkaval dlhé havranie vlasy. Teraz ale ľutoval, že sa zobudil tak skoro. Z nohy sa mu do tela rozlievala bodavá bolesť a on si pomaly začínal uvedomovať, čo sa včera stalo. Opatrne otočil hlavu, aby sa v tom utvrdil. Naozaj ležal na starom matraci pod starou dekou v starej továrni. Opatrne si obzrel terén, aby sa uistil, že je naozaj sám. Nikto okrem neho v miestnosti nebol. Pomaly sa teda posadil. Mal šancu na útek a musel ju využiť. Odhodil zo seba deku, ktorá zapáchala po odpornom riedidle, a pomocou rúk si premiestnil poranenú nohu tak, aby prevísala cez okraj postele. Keď sa oboma chodidlami pevne dotýkal zeme, pokúsil sa postaviť. V okamihu, ako sa pokúsil oprieť o zranenú nohu, ho zasiahla prudká bolesť, a tak mu neostávalo nič iné, len sa znova posadiť.
Do očí mu vhŕkli slzy a túžobne sa zahľadel na dvere. Delilo ho od nich len niekoľko krokov, no on sa bál postaviť. Bill si unavene vydýchol, zaťal zuby a snažil sa čo najtichšie dostať k zdroju čerstvého ranného vzduchu. Bolesť v nohe sa každým krokom zdala byť horšia a horšia, ale vidina blížiacej sa slobody dokázala v chlapcovi nakoniec ako tak potlačiť potrebu vzlykať a bolestivo stonať. Len niekoľko krokov od dverí zo skladu sa musel oprieť o stenu. Spustil sa po nej, hlasno oddychoval a po chvíli sa začal plaziť z budovy, ktorá teraz bola jeho väzením. Rukami ťapkal po zemi, a cítil ako sa mu malé časti špiny lepia po celom tele a spotených dlaniach. Snažil sa to ignorovať do chvíle, kým sa neocitol pred dverami.
„Zbláznil si sa?!“ začul za sebou čiernovlasý chlapec hlboký hlas svojho únoscu a zúfalo sa začal stavať na zoslabnuté nohy. Podarilo sa mu to až po hodnej chvíli, ale s prvý krokom znova skončil na zemi.
„Pu – pusťte ma domov. Prosím…“ zúfalo zavzlykal. „Dám vám, čo len chcete,“ plačlivo šepol a strhol sa pred dredáčovou rukou. Odťahoval sa, až kým chrbtom nenarazil do plechovej steny a inštinktívne si skryl hlavu, keď k nemu Tom znova natiahol ruku.
„Aj moja trpezlivosť má hranice, Bill,“ sklonil sa dredatý chlapec k schúlenému klbku. „Upokoj sa a nerob si zbytočné problémy. Keby ťa tu našiel Georg, vyšukal by z teba dušu,“ dodal Tom a krútiac hlavou, chytil krehkého chlapca pod pazuchy a pomohol mu na nohy. Oprel ho o plechovú stenu, chytil ho jemne za bradu a zahľadel sa mu do očí s milým úsmevom. Z Billových očí vytekali drobné slzičky, ktoré mu ničili už aj tak rozmazaný make – up. Chvel sa a brada sa mu triasla. Jeho ústa opustil tichý plachý vzlyk: „Nechajte ma ísť. Prosím,“ začkal. Dredáč si hlasno povzdychol.
„Pozri…“ uprene sa zahľadel do nádherných, smutných mandľových očí a nežne chlapcovi zotieral z tváre slzičky. „Úprimne… Ja ani len netuším, ako sa cítiš. Viem, že sa určite šialene bojíš, ale zo mňa mať strach nemusíš. Pokiaľ ma niečím nenaštveš, budeme v pohode, okay?“ Tom sa mu ešte potom milo prihováral a snažil sa mu vysvetliť, že mu od neho nebezpečenstvo rozhodne nehrozí. „Ver mi,“ dodal stále uprene hľadiac do Billových orosených očí. Chlapec pomaly prikývol, ale jeho slovám neveril ani najmenej. Ak mu nechce ublížiť, prečo ho tu teda drží? Zľakol sa, keď sa rozzvonil Tomov telefón. Ozval sa hluk a on by odprisahal že im nad hlavami preletela helikoptéra. Načo sa dredatý chlapec strhol dvojnásobne. Najprv ho vyrušil zvuk a divé vibrácie jeho mobilu a potom letiaci stroj. Nervózne sa poobzeral okolo seba, bez váhania schytil čiernovláskovo útle telo, zdvihol si ho do náruče a odniesol ho do zadnej izby za stálych zvukov vyzváňajúceho mobilu.
„Nie, nie, nie,“ vzlykal chlapec a zúfalo sa mu mykal v náručí. Bol si istý, že pozná príčinu preletu helikoptéry. Už ho hľadajú. Jeho otec sa určite dozvedel, čo sa stalo, a hľadajú ho. Silno sa metal a bol pripravený kričať, ale na poslednú chvíľu si uvedomil, že krik by mu rozhodne nepomohol. Musí sa len dostať von. Tom, ktorý chlapca nechcel zraniť, ho musel zovrieť silnejšie. Vedel, čo helikoptéra znamená a pevne dúfal, že ich nik nezbadal. Položil brániaceho sa chlapca na posteľ, stisol mu v dlaniach krehké zápästia a prinútil chlapca, aby s ním prestal bojovať.
„Bill, nemôžem ťa pustiť. Ver tomu, že som nechcel, aby sa to takto skončilo, ale…“ dredatý chlapec sa odmlčal, hlava mu klesla na hruď a zovretie jeho rúk trocha povolilo. „Nemôžem ťa pustiť… Nemôžem,“ skríkol Tom zúfalo a odvrátil hlavu na stranu.
„Bill, nemôžem ťa pustiť. Ver tomu, že som nechcel, aby sa to takto skončilo, ale…“ dredatý chlapec sa odmlčal, hlava mu klesla na hruď a zovretie jeho rúk trocha povolilo. „Nemôžem ťa pustiť… Nemôžem,“ skríkol Tom zúfalo a odvrátil hlavu na stranu.
Chlapec po výkriku okamžite skrotol a vtisol sa do matraca, akoby sa doň pokúšal vsiaknuť. Zavzlykal a očkami začal bleskovo tekať okolo seba. Hľadal niečo, čo by mu dalo aspoň malú, maličkú nádej. S helikoptérou nad hlavou mohol záchranu aspoň dúfať. Stačilo len na seba upozorniť. Aspoň máličko, ale ako?
„Bill, je zbytočné myslieť na tú helikoptéru. Už je aj tak preč,“ zašepkal dredáč smutne a úplne chlapca pustil. Nechal ho len tak ležať na posteli, sadol si na jej kraj a skryl si tvár do dlaní. „Takto som to nechcel. Takto sa to nemalo stať,“ šepkal si sám pre seba a krútil neveriacky hlavou. Čiernovlasý chlapec sa skrčil a pritisol si k telu kostnaté nohy. Otriasal sa pod silou vzlykov. Zle sa mu dýchalo a svet okolo neho sa pomaly točil. Snažil sa lapať po vzduchu, ale dostávalo sa mu stále menej a menej kyslíka. Hrudník sa mu splašene dvíhal. Zakňučal a objal si bruško, ktoré mu zvieralo bolestné kŕče.
„Bill? Čo je ti? Bill?!“ Tom sa otočil k vzlykajúcemu klbku a snažil sa chlapcovi pomôcť. „Bill, čo je ti? Bolí ťa niečo?“ vypytoval sa vystrašene, prisadol si bližšie a začal si chlapca pozorne prehliadať. Rukami prechádzal po čiernovláskovom tele a pýtal sa ho, kde ho bolí. Billove viečka začali pomaly klesať. Ešte párkrát trhane zalapal po dychu a pevne si zovrel brucho, kým sa mu definitívne zatmelo pred očami a bolesť ustala. Obklopovalo ho príjemne bezvedomie. Ruky mu klesli a dýchanie sa mu pomaly upokojilo.
Dredatý chlapec okamžite postrehol, že chlapcovo telo neprirodzene ochablo. Začal ním jemne triasť, ale Bill nevydal ani hlások. Priložil mu ucho na hruď a počúval čiernovláskovo srdce. Okamžite sa zdvihol a zisťoval, či chlapec dýcha. Tom po chvíli zistil, že chlapec dýcha a pravdepodobne len upadol do bezvedomia. Preto zabehol do skladu a hľadal niečo, čo by chlapca mohlo prebudiť. Rýchlo si prezeral police a schytil malú sklenenú fľašu s čpavkom, ktorý okamžite priložil k čiernovláskovmu nosu.
Netrvalo dlho a nepríjemný zápach Billa prinútil, aby sa vrátil do reality. Pomaly rozlepil očká, ale následne na to ich pod silou svetla privrel. Cítil sa slabý, vyčerpaný a nezvyčajne… prázdny? Mal pocit, ako by niečo z jeho vnútra zmizlo. Po tvári mu stiekla osamelá slza a on znova opatrne rozlepil svoje čokoládky. Nevzrušene a bez najmenšej emócie sa zahľadel na dredáča, a potom znova zavrel oči. Otočil hlavu na druhú stranu a bezmyšlienkovite pozeral do steny. Dredatý chlapec ho dlho sledoval, ale nevedel, čo by povedal. Bolo mu ho skutočne strašne ľúto. Bol taký zúbožený – ranený a celkom zašpinený.
„Bill?“ ozval sa miestnosťou po chvíli ticha Tomov rozochvený hlas. „Počuješ ma?“ Čiernovlások počul, ale nevenoval mu ani len pohľad. Len uprene sledoval slabý lúč svetla prenikajúci dierkou v plechu. Hypnotizoval zrniečka prachu, ktoré lietali vo vzduchu. Nerozmýšľal. Nerozmýšľal o ničom, o možnosti úteku, o tom čo by robil, keby bol doma. Len sledoval jednotlivé bodky prachu. „Bill, prosím, aspoň kývni hlavou,“ dodal dredatý chlapec naliehavo, keď videl, že ho čiernovlasé stvorenie ignoruje. „Bolí ťa niečo? Nie si hladný? Smädný,“ spytoval sa Tom starostlivo a opatrne položil dlaň na chlapcovo plece.
autor: Nathy_TwC & Sisa
betaread: Janule
Je mi Billa štrašne lúto, ale som rada že má Toma, že sa h zastáva, myslím si že mu neublíži a ochráni ho. Bijim sa ale any sa Billovy nečo nestalo, keĎ AJ TERAZ UOADOL DO BEZvedomia.
Chudák Bill, sice jsem čekala, že asi nebude obyčejný kluk, ale tohle jsem si nemyslela, prezidentův syn, wow…=)
Toma v roli ochránce miluju, na rozdíl od role trýznitele, a tady Bill ochránce opravdu potřebuje, víc, než kdy jindy.
Jenom doufám, že ho Tom uchrání…=)♥
A taky mě zajímá, proč Bill upadl do bezvědomí, možná nervy, ale možná je nějak nemocný a potřebuje léky, uvidíme =)
Bill a syn prezidenta? No wow!! Tak to pochybuju, že to klukům projde jen tak! 😀 I když oni by si zasloužili zavřít na pěkných pár let. jen mám strach o Toma. Je tady takový hodný a vlastně ani na krádeži ani na únosu se nijak nepodílel 😀 Až teď 😀 Mimochodem, Toma jsem si tady zamilovala 🙂 Je takový hodný a jak se stará o Billa, je to prostě krásné! 🙂