autor: Diana „Aha, chápem.“ Spoza nás sa ozve tichý hlas profesorky. „Poďte so mnou.“ „Kam?“ „Uvidíte. A ty, si to poriadne odskáčeš, to ti garantujem.“ Ukáže na Andyho. „Nie. Nechcem sa už naňho ani pozrieť.“ Poviem nevýrazným zastretým hlasom. To je posledné,
autor: Diana Surovo ma zahriakne, ale s trýznením neprestane. Je to tak strašná bolesť, že ju už aj prestávam cítiť. A nielen fyzická. Potrebujem pomóc, haló, kde ste všetci? Tom, kde si? Pri pomyslení naňho sa mi slzy z očí rinú ešte
autor: Diana „No poď, lebo to naozaj nestihneme!“ Súri ma Tom. „Veď už idem, už idem. Nie, stoj!“ Tom zastane, ako prikovaný. „Čo sa stalo?“ mojou odpoveďou je len výbuch smiechu. „Máš. Ahahaha. Máš. Máš na nose šľahačku,“ poviem prerušovaným smiechom. Aký
autor: Diana „A to, čo bolo predtým. Zabudni na to. Zmenil som sa. Vlastne. Nezmenil. Len som dostal na povrch to, čo som toľko skrýval.“ Je to veľmi milé. Som naňho hrdý, že to dokázal. A najmä som šťastný, že to dokázal
autor: Diana „Decká!“ Spoza dverí na nás kričí profesorka Dylanbachová. „Čo sa deje?“ Pohotovostne zareagujem a otvorím dvere skôr ako ona. „Môžete ísť zatiaľ domov. Stretneme sa tu o štvrtej áno?“ Potešení chvíľkou pre seba sa rozlúčime a vyberieme sa preč. „Máme
autor: Diana „Prepáč. Ja som naozaj nechcel… len jednoducho som sa preriekol, ani neviem ako a-a-a.“ Pozriem mu do očí, chcem v nich vyčítať, čo si myslí. „Odpustíš mi?“ „Ja-jasné, neboj sa. Andy je kamoš, on nás nepodrazí,“ prehovorí s dávkou istoty
autor: Diana „Máš pravdu, mohli by sme sa naraňajkovať. Ehm,“ pozriem na hodiny na Tomovom nočnom stolíku. „Máme len pol hodinu.“ „Myslíš, že si niekto všimne, keď prídeme neskoro?“ nevinne zatiahne. „Vzhľadom na to, že máme predpremiéru, asi im tam budeme chýbať.“
autor: Diana „Sľúbiš mi niečo?“ „Podľa toho čo,“ som síce unavený, ale pri tejto otázke som spozornel. Som zvedavý, čo z neho vylezie. „Už to nikdy neurobíš. Áno?“ Čo má na mysli? „Čo neurobím?“ „Už nikdy sa nepokúsiš zabiť. Sľubuješ?“ Ach… o
autor: Diana Chvíľu je ticho. Vidieť, že uvažuje. „Nie… Aspoň na teraz nie.“ Akože nateraz? Nerozumiem. Na môj nechápavý pohľad odpovie len úsmevom a ďalším objatím. Ale ja sa neuspokojím s odpoveďou „nie na teraz.“ „Tom, povedz mi, ak máš niečo na
autor: Diana „Si v poriadku?“ ustarostene sa na mňa pozrie moje dvojča. Ach, ako mi chýbala taká pozornosť. Niekto by možno povedal, že chce byť sám, aby ho nikto neotravoval a nemal by potom žiaden problém. Lenže práve to spustí tú vlnu
autor: Diana Pristúpim k jednému hasičovi, čo stojí pri aute. Bojím sa, že pre záchvat plaču nedokážem ani hovoriť. „Čo – čo – čo sa tam stalo?“ Vydám ledva zo seba. „Nejaký zákazník nechal zapnutú kanvicu v tamtej izbe,“ ukázal prstom na
autor: Diana „Áno, áno.“ Zamrmle si. „Poďme radšej vyskúšať ten text. Do tvojej a Tomovej role sa niečo pridalo. Pomôžem ti s tým, ak chceš.“ Čo? Hádam si nemyslí, že… „Neboj… bozkávať sa nebudeme.“ Zasmeje sa. Uff! Už som sa zľakol. Úplne
autor: Diana Zaplatím za vreckovky. Mal by som si urobiť zásoby. Cítim, že ich budem ešte veľa potrebovať. Prejdem cez križovatku do hotela. Výťahom sa odveziem do svojej izby. Ani len nestihnem zabuchnúť, okamžite sa rýchlosťou svetla hodím do postele. Ja už
autor: Diana „Máš pravdu. A… Andy, prosím, nevolaj ma Billi.“ Napomeniem ho. Mám to rád, áno. Ale od neho to znie tak… ja neviem… možno je to sprosté prirovnanie ale… Nadržane? „Oh, jasné, prepáč. A ako ťa mám teda volať?“ „Jednoducho Bill.
autor: Diana „J-ja… N-no…“ prečo by som mu to mal tajiť? Nepoznám ho síce dlho, ale viem, že mu môžem veriť. Viac menej mi v nič iné veriť neostáva. „Áno, je to môj brat. Dvojča…“ nastane chvíľa ticha. „Andy, si tam?“ Nik
