autor: Nathy_TwC & Sisa
>> Niekoľko hodín po operácii <<
Čiernovlások pomaly rozlepil oči a zmätene sa obzeral okolo seba. Bol v presvetlenej miestnosti, ktorá čudne smrdela. Zrazu sa strhol, keď do miestnosti niekto vošiel. Nedôverčivo si začal prezerať dredatého chlapca. Ten sa na čiernovláska nervózne usmial a predstavil sa: „Som doktor Trümper.“ Bill pomaly prikývol a tekal po ňom očkami. Mladý lekár otvoril spis, zahľadel sa doňho a mlčky prešiel bližšie k posteli. Každým krokom bližšie k chlapcovi mal pocit, že by najradšej ušiel. „Vieš, čo sa ti stalo,“ opýtal sa s povzdychom chirurg a nakrátko sa Billovi zahľadel do očí. Chlapec zavrtel hlavou.
„Kde to som?“ šepol.
„Zrazilo ťa auto. A teraz si v nemocnici,“ hovoril Tom a snažil sa utajiť vzrušenie v svojom hlase. „Operoval som ťa, pretože… Pri náraze ti auto zlomilo nohu a… Udrel si sa do hlavy,“ dodal lekár, pristúpil k chlapcovi bližšie a chystal sa ho vyšetriť.
„Nič si nepamätám,“ zakňučal Bill a uprel na Toma zúfalý pohľad.
„Nemusí ťa to znepokojovať. To je po takom silnom údere celkom normálne,“ pousmial sa dredáčik, zasvietil chlapcovi do očí a niečo si zapísal do spisu.
„Vážne,“ spýtal sa chlapec nedôverčivo.
„Áno, ako som povedal. Je to celkom prirodzené. Pri páde si utrpel stredný otras mozgu a pamäťové centrum trochu opuchlo, ale odhadujem, že čoskoro bude všetko v najlepšom poriadku,“ hovoril dredatý chlapec pokojne a meral Billovi pulz. Čiernovlások po ňom tekal očkami. Mal zvláštny pocit.
„Videli sme sa už pred tým?“ šepol chlapec, Tom sa prudko narovnal a uprene sa na chlapca zadíval. V tom si uvedomil, ako vyľakane musel po takejto otázke vyzerať a jeho tvár okamžite nadobudla výraz stopercentného profesionálneho lekára, ktorého niečo len tak nerozhodí.
„O tom… pochybujem,“ odpovedal rýchlo a horlivo si zapisoval výsledky do tabuľky.
„Aha,“ pípol ticho chlapec. Lekárova reakcia sa mu však nezdala. Cítil pri ňom zvláštne pocity. Ako by ho poznal dôvernejšie. Mladík s dredmi si všimol chlapcov spýtavý pohľad a znervóznel ešte viac.
„Môžeš dať na chvíľu preč prikrývku? Potrebujem sa pozrieť… na nohu,“ požiadal čiernovláska. Bill prikývol a odtiahol perinu. Ticho Toma sledoval. Dredatý chlapec nasucho preglgol a pomaly sa dotkol čiernovláskovej hebkej pokožky. Po chvíli ruky odtiahol a povedal: „Môžeš sa zakryť,“ a zapísal si poznámku. Chlapec sa opatrne posadil. Pohľad sa mu zastavil na jazve na brušku. Prešiel po nej prstami. Dredatý lekár chlapcovi podal barly: „O tú nohu sa opierať nesmieš.“
„Čo to je?“ spýtal sa chlapec a ukázal mu bruško.
„Jazva?“ usmial sa na chlapca Tom a zatvoril spis. Bill si bruško dôkladne a nedôverčivo prezeral. Strhol sa, keď v hlave začul výstrel a bruško ho zabolelo. „Stalo sa niečo?“ spýtal sa Tom a snažil sa znieť úplne neutrálne. Veľmi sa mu to však nedarilo. Ten vystrašený výraz v jeho očiach poznal a neznamenal nič dobré. Chlapec naňho stočil pohľad. Dredy… Blond dredy… premýšľal a privrel oči.
„No, tak ja teda už pôjdem. Keby si niečo potreboval, sestra je ti k dispozícii,“ povedal a z chlapcovho pohľadu úplne zrozpačitel.
„Kto si? Tom?“ šepol si chlapec sám pre seba a pritiahol si k telíčku kolená.
„P – prosím? Odkaľ vieš moje krstné meno?“ otočil sa chirurg tesne pred východom z dverí, keď ho začul zašepkať jeho meno a zhrozene sa zahľadel na čiernovlasého chlapca.
„Neviem. Proste… proste ho viem,“ šepol a zahľadel sa na dredáča.
„Ah, to bude určite len náhoda,“ nasilu sa usmial a silou vôle sa snažil potlačiť potrebu s ním zostať čo najdlhšie. Chlapec pomaly prikývol a sledoval ho. Keď sa za nim zavreli dvere, pomaly zavrel oči. Bol zmätený. Prečo v jeho prítomnosti cítil to, čo cítil? Prečo sa chcel chvieť, keď sa ho dotýkal? Zavrel oči a pomaly zaspával.
Medzitým Tom rozochvene vošiel do lekárskej izby, položil správu na svoj stôl, sadol si na stoličku a skryl si tvár do dlaní. „Je možné, že by si ma zapamätal,“ pýtal sa samého seba neveriacky a srdce sa mu rozbúchalo tak prudko, že ho cítil až niekde v krku.
„Čo sa deje?“ spýtal sa Andreas opretý o dvere. Dredáčik zdvihol hlavu a zašepkal: „Pamätáš si, prečo som chcel vylúpiť to zlatníctvo, však?“
„Vydierali ťa,“ prikývol Andreas.
„A Georg ho uniesol. Keď ho predával jeho otcovi a dostal peniaze, nič si nepamätal a dnes… Tak zvláštne sa na mňa pozeral, dokonca mi povedal… Tom.“
„Myslíš, že si spomenul?“
„Neviem… Asi nie, ale najradšej by som bol, keby som ho už nevidel,“ vzdychol si dredatý chlapec. „Prešiel dosť dlhý čas a vieš, že s Nicol sa to len pred nedávnom dalo úplne do poriadku a … Chceme sa zobrať, ale keď ho vidím, tak proste nemôžem,“ zašepkal Tom a potriasol hlavou.
„Čo s tým má Nikol?“
„Nikol má s tým to, že je moja snúbenica a Bill s tým má to, že som práve zistil, že ho stále milujem. Chápeš?“ zlostil sa Tom.
„Bože môj,“ zasmial sa chlapec.
„Ty sa smeješ?! Mne to vtipné nepríde,“ vykríkol dredáč.
„Tom, obaja vieme, že Nikol je len zlatokopka.“
„Zlatokopka? Ako to môžeš o nej povedať? Nemám zase až toľko prachov a v živote si odo mňa nepýtala ani cent, Andreas.“
„A čo tvoja kreditka?“ uškrnul sa Andy.
„Moja kreditka je úplne v pohode,“ zamračil sa dredatý chlapec. „No dobre, občas jej niečo pekné kúpim, ale… Neprosí ma o to, okay? Len chcem, aby bola šťastná. To je všetko.“
„Uhm,“ prikývol múdro Andreas a pretočil oči.
„Netvár sa tak. Dobre vieš, že to neznášam,“ povedal Tom a skľúčene sa zahľadel do zeme. Andreas to už nevydržal a naplno sa rozosmial. Dredatý chlapec už radšej mlčal a krotil sa, aby mu jednu nestrelil.
„Prepáč, ale uznaj… Zamiluješ sa do chlapca, ktorého si uniesol, a potom ho máš ešte aj operovať. Máš ty šťastie.“
„Skôr smolu,“ vzdychol si mladý chirurg. „Bill mi stále príde do cesty ako uragán. Príde, vezme mi všetko, čo mám, znova odíde a nechá ma samého, zničeného…“
„Hovoríš, ako by to robil naschvál,“ natočil Andreas hlavu do strany.
„Z ničoho ho neobviňujem, ale… Musíš uznať, že to tak naozaj je. On si to neuvedomuje, ale robí to.“
„Je do teba zamilovaný.“
„Ja viem, že do mňa bol zamilovaný. Teraz to už nie je ten Bill,“ usmial sa Tom smutne, vstal a natiahol sa po mobile. „Myslím si, že voľno po šichte využijem v Nikinej príjemnej spoločnosti,“ vzdychol si.
„Si hlúpy,“ oznámil Andy nevzrušene.
„Prečo? Že ho nechcem? Andreas nemôžem mu povedať, že som ho uniesol, že… Že som mu celý čas klamal. Vieš, ako by to dopadlo? Odkopol by ma tak či tak. Nech si žije svoj život on a ja si budem žiť ten svoj,“ povedal Tom a vytáčal číslo svojej priateľky.
„Áno?“ ozvala sa presladene Nikol do telefónu.
„Ahoj, zlato, tu je Tom,“ usmial sa dredatý chlapec. „Nezašli by sme po službe niekam na večeru?“
„Samozrejme. Ešte musíme mojim rodičom oznámiť, že sa berieme.“
„Preberieme to pri večeri, dobre? Prídem po teba o siedmej. Zatiaľ sa maj. Papa,“ zašepkal posledné slovo a zložil. Mobil si dal do vrecka a otočil sa k Andreasovi: „Idem ho ešte skontrolovať,“ a vyšiel z miestnosti. V nemocničnej izbe našiel Billa, ktorý sedel na parapete a sledoval cestu pod oknom. Bola tam kopa ľudí. Tom zaklopal na dvere: „Smiem?“
„Áno.“ Odpovedal ticho chlapec a stočil pohľad na Toma. Dredatý chlapec pomaly prešiel k čiernovláskovi a spýtal sa: „Čo je tam nového?“ zadíval sa von oknom.
„Neviem. Nepamätám si na to, čo bolo pred tým?“
„Myslel som dole…“ ukázal dredáčik na ulicu, ktorú Bill doteraz tak uprene sledoval.
„Neviem. Prišiel niekto v limuzíne,“ mykol Bill plecami a nevzrušene sledoval ulicu.
„To budú tvoji rodičia. Tak… choď si pekne ľahnúť,“ usmial sa na chlapca Tom. „Znova ma pochytila starostlivosť,“ pomyslel si mladý chirurg. „Prišiel som ti, povedať… Keby ťa večer niečo bolelo, tak si za tebou príde môj kolega. Môžeš mu plne dôverovať,“ dodal dredatý chlapec.
„Dobre,“ prikývol chlapec a zliezol z okna. Následne s výkrikom dopadol na zem. Tom sa sklonil a pomáhal mu vstať.
„Nepovedal som ti, že máš používať barly?“ krútil hlavou a usadil chlapca na posteľ. Chlapec ticho zavzlykal a utrel si uslzené očká. Dvihol pohľad ku dverám, keď sa otvorili. Tom sa otočil súčasne s ním a do vnútra vstupoval prezident: „Bill, si v poriadku?“ prešiel k chlapcovi a objal ho. Chlapča sa placho odtiahlo.
„Kto ste?“ šepol a pritiahol si prikrývku k telu. Prezident sa zamračene pozrel na lekára a odtiahol sa od svojho dieťaťa so slovami: „Ako to, že ma znova nepozná?“
„Pán prezident…“ zakoktal sa Tom.
„Chcem vedieť, kto je jeho ošetrujúci lekár,“ dožadoval sa prezident.
„J – ja,“ zakoktal sa dredáč. „Má… Má len dočasnú stratu pamäte.“ Starší muž nedôverčivo nadvihol obočie. „Ak mi neveríte, ukážem vám výsledky vyšetrení,“ dodal dredatý chlapec. Bill po nich nedôverčivo tekal očkami.
„Kto ste?“ šepol chlapec a sledoval postaršieho muža, ktorý k nemu natiahol ruku. Chlapec sa okamžite odtiahol. Tom šípil problém. Prešiel k čiernovlasému chlapcovi a povedal: „Bill, toto je tvoj otec,“ ukázal na muža vedľa seba.
„Otec?“ šepol neisto Bill a pozrel na muža. „Naozaj?“ Prezident sa usmial najprv na svojho syna, potom na mladého lekára a opatrne svojho syna objal. Zrazu sa tu dredáčik cítil akosi navyše.
„Tak… sa vzdialim,“ povedal ticho a nečujne vykročil k dverám.
„Nechoď,“ šepol tichučko čiernovlások. Tom sa zastavil v polovici pohybu a otočil sa.
„Je mi to ľúto, ale už mi končí služba,“ odpovedal dredáč na chlapcovu prosbu. Chlapec smutne sklopil hlavu a prikývol. Mladý chirurg sa s nimi rozlúčil, poprial im dobrú noc a vyletel na chodbu. Mal pocit, že mu srdce vyskočí z hrude. Z Billovho smutného pohľadu ho pichlo pri srdci. Túžil ho bozkávať a zvierať v náruči tak ako deň pred jeho odchodom. Vošiel do lekárskej izby, vyzliekol si plášť, vzal svoje veci, rozlúčil sa s kolegami a odchádzal na parkovisko. Mal pocit, že by najradšej utekal a už sa sem nikdy nevrátil…
>>
Chlapec v posteli nedôverčivo tekal pohľadom po svojich údajných rodičoch. Nepoznal ich a veľmi rád by uveril, že sú jeho rodičmi, no čohosi sa bál. Keď tu bol Tom, nemal pochybnosti o tom, že by mu tí ľudia ublížili. Dokonca sa nechal svojim „otcom“ objať. Keď sympatický dredáčik povedal, že je to jeho otec, na okamih uveril.
„Vezmete ma domov?“ šepol chlapec a pozeral mu do očí.
„Samozrejme, zlatko, ale najprv sa musíš uzdraviť,“ ozvala sa Billova matka a nežne chytila chlapca za ruku. „Najprv sa o teba musí postarať doktor Trümper.“
„Tom?“ šepol chlapec a pošúchal si očká.
„Neviem, ako sa volá pán doktor krstným menom,“ odpovedala žena a zahľadela sa na svojho manžela.
„Tom,“ zopakoval chlapec a zavrel oči.
„Ty si s ním tykáš?“ spýtal sa ho otec prekvapene.
„Nie,“ odpovedal tichučko chlapec a pritiahol si k sebe zdravú nohu.
„Ale… No dobre, už o tom nehovorme. Nechceš ísť domov? Zaplatili by sme ti najlepšieho špecialistu a postaral by sa o teba doma, miláčik,“ usmiala sa na svojho syna Simone a pohladkala chlapca po tváričke. Bill zavrtel hlavou.
„Nechcem,“ šepol. „Chcem Toma.“
„Zaplatíme ti ho domov. Čo ty na to?“ naliehala Billova mama.
„Naozaj?“ šepol chlapec.
„Ak bude súhlasiť, tak áno,“ usmiala sa.
„Tak dobre.“
„Jörg, choď za doktorom Trümperom a opýtaj sa ho na to, prosím. Chcem mať Billyho pri sebe,“ otočila sa Simone k svojmu manželovi. Ten prikývol a pokojne odišiel z miestnosti.
Billy po nich tekal nedôverčivými veľkými očkami. Zastavil sa pohľadom na Simone.
„Deje sa niečo, miláčik?“ pohladkala čierne vlásky a starostlivo sa zahľadela na svojho syna.
„Prečo vás nepoznám?“
„Udrel si sa do hlavičky, maličký. Ale to nevadí, to prejde a znova nás budeš poznať,“ hladkala chlapca. Chlapec ju zdráhavo objal a zavrel oči.
„Bolí ma bruško,“ šepol.
„Bojíš sa niečoho?“ opýtala sa.
„Nie, cítim sa zvláštne.“
„Ako zvláštne? Trápi ťa niečo,“ opýtala sa ho a zahľadela sa mu do očí. „Mne môžeš povedať všetko, miláčik, Ocko tu nie je. Nemusíš sa báť, že by niečo začul.“
„Nie,“ šepol znova chalan.
„Tak dobre. Ale kde je Jörg toľko?“ pozrela sa na dvere. „Nemal by tu už byť? Dúfam, že doktor Trümper bude súhlasiť,“ dodala.
autor: Nathy_TwC & Sisa
betaread: Janule
Konečně jsem to pochopila, protože po minulém dílu jsem byla dost zmatená… Krásný díl, jako vždy, doufám, že to dobře dopadne… Moc se těším na pokračování =)
aj ja dúfam že doktor Trümper bude súhlasiť xDD toto bude zaujímavé xD teším sa na pokračko 🙂
Taky doufám, že doktor Trümperbude souhlasit :))) Šup další díl :))
A ja sa pridavam a dúfam že Pán doktor bude súphlasiž, a že Bill bude coskoro zase v poriadku.
Krásna povídka,Tom by se mněl přestat vzpirat Konečně si přiznat,.že Billa miluje.
Mě je Billiho líto, že zase ztratil paměť. Musí to být hrozné okolo sebe nikoho neznát, cítit se sám a koukat na své údajné rodiče. Je mi líto, že se mu pořád něco děje a nemůže mít poklidný život.
A Tom mě pěkně štve. Žádné zásnuby s Nicol! Co to jako je? 😀 Sám si přiznal, že Billa miluje a chce celý život prožít s někým, koho má jen rád? Bože, tohle si nedokážu předsstavit. Snad se brzy vzpamatuje a bude souhlasit, že se o Billa bude starat u nich doma. Tom taky musí poříd všechno jenom komplikovat 😀